- Osobnosť človeka sa formuje najmä počas detstva, temperament však môže byť do istej miery ovplyvnený geneticky.
Nenapĺňanie potrieb alebo traumatické skúsenosti v období detstva sa môžu premietať do duševného zdravia v dospelosti.
- Efektívnou pomocou pri zvládaní týchto následkov je najmä psychoterapia.
K formovaniu osobnosti dochádza práve počas detstva
Detstvo má zásadný vplyv na vývoj osobnosti človeka, a to primárne v okruhu užšej rodiny, keď dochádza k formovaniu tých najzákladnejších postojov a schopností. V ďalšej fáze má potom samozrejme vplyv aj širší okruh rodiny, učitelia/vychovávatelia, spolužiaci či priatelia.
Napriek tomu, že sú rodičia vo vzťahu k dieťaťu nepochybne autoritou, ktorá formuje jeho vývoj, ponúka podnety a odovzdáva skúsenosti, je táto interakcia obojstranná, a aj samotné dieťa teda môže ovplyvňovať a pretvárať osobnosť, temperament či správanie rodičov. Ukazuje sa tiež, že psychický vývoj a formovanie osobnosti nie sú záležitosťou čisto postnatálnou (doby po narodení), ale dejú sa už počas vývoja plodu a temperament je, okrem iného, ovplyvnený aj geneticky.
Poňatie seba samého
Neoddeliteľnou súčasťou osobnosti človeka je tzv. sebapoňatie, teda vlastná predstava o tom, kto skutočne je, a ako vníma svoje pocity, úvahy, silné i slabé stránky, schopnosti či hranice. Podľa niektorých psychológov je možné celkové sebapoňatie deliť na 3 základné zložky, ktoré sa navzájom prestupujú a dopĺňajú, a to:
- kognitívne – poznávací vývoj dieťaťa závisí od jeho interakcie s okolitým prostredím a šírky spektra ponúkaných podnetov v ranom detstve, dôležitú úlohu v utváraní sebapoňatia hrá tiež ocenenie pokrokov a snahy dieťaťa zo strany rodičov;
- konatívne – táto zložka súvisí s tzv. sebarealizáciou dieťaťa, teda rozvojom svojich schopností, vlôh a celej osobnosti. Zo strany rodičov je dôležitá najmä podpora kreativity detí, pozitívna spätná väzba;
- emočné – vo vytváraní emočnej zložky sebapoňatia zohráva dôležitú úlohu spolužitie medzi dieťaťom a jeho rodičmi a tiež medzi rodičmi navzájom. Základným kameňom je tu najmä pocit istoty, bezpečia, podpory a bezpodmienečného prijatia.
Sú všetky negatívne udalosti „traumou“?
Slovné spojenie „trauma z detstva“ sa v poslednej dobe vynára stále častejšie – následky však môžu zanechať aj udalosti, ktoré do tejto definície nespadajú. Trauma sa v súvislosti s duševným zdravím označuje ako vystavenie extrémnemu strachu, bezmocnosti a strate kontroly, pričom situácia je natoľko závažná, že adaptačné mechanizmy umožňujúce zvládať bežnú mieru stresu sa zrútia. Výskumy tiež naznačujú, že prežitie traumy môže vyvolať štrukturálne zmeny v mozgu, súvisiacich najmä s amygdalou.
Inými slovami, duševná trauma je tak extrémnou situáciou, že sa s ňou človek s využitím prirodzených mechanizmov nedokáže vyrovnať a táto skúsenosť ho neskôr v mnohých oblastiach negatívne ovplyvňuje. V zásade teda nejde o traumatickú udalosť ako takú, ale skôr o reakciu na ňu. Odozva potom závisí okrem iného aj od konkrétnych jedincov a okolností. Vážnejšie následky sú pozorované pri zavinení inou osobou (najmä osobou blízkou) ako napr. pri prírodných katastrofách.
Každá negatívna skúsenosť teda nemusí byť nutne traumou – to však neznamená, že sa nemôže premietnuť do vývoja osobnosti človeka. Aj menej intenzívne reakcie na udalosti či nenaplnenie potrieb tak môžu viesť k najrôznejším dôsledkom (pozri ďalej).
Ako sa môžu nenaplnené potreby a „traumy“ prejavovať v dospelosti?
Nenapĺňanie potrieb alebo intenzívne negatívne zážitky môžu vyústiť do širokého spektra dôsledkov, ktoré sa okrem detstva často prejavujú v období dospievania a dospelosti. Títo ľudia často nevedia, ako zaobchádzať so svojimi emóciami, dávať najavo svoje potreby alebo si stanoviť hranice. Medzi najčastejšie následky môžu ďalej patriť:
- úzkosti,
- emočná nedostupnosť,
- zvýšené riziko rozvoja poruchy príjmu potravy,
- sklon k užívaniu návykových látok,
- sklon k depresiám,
- neschopnosť sa rozhodovať,
- problémy s dôverou,
- „people‑pleasing“ (snaha vyhovieť ostatným za všetkých okolností),
- pocity prázdnoty či nenaplnenia,
- nadmerné pocity viny a zlyhania,
- agresívne správanie, neschopnosť ovládať hnev,
- posttraumatická stresová porucha,
- rozvoj najrôznejších porúch osobnosti (napr. narcistická porucha).
Napriek tomu, že tieto javy spravidla negatívne ovplyvňujú samotného človeka a aj vzťahy s jeho okolím, niektorí ľudia sa s nimi počas svojho vývoja stotožnia natoľko, že v nich nevidia problém, prípadne ho z nejakého dôvodu odmietajú riešiť. Aj vo chvíli, keď sa sami stanú rodičmi a dieťaťu sa nepochybne snažia dopriať to najlepšie, sa môžu dôsledky traumy a nenapĺňania potrieb v rodinách odovzdávať z generácie na generáciu.
Efektívnou pomocou je najmä psychoterapia
Psychoterapia napomáha okrem iného v oblasti sebapoznania, uvedomenia si problému a možných súvislostí, alebo tiež odlíšenia vlastných postojov od tých „vonkajších“ – daný jedinec si však musí problém uvedomovať a chcieť ho aktívne riešiť. Terapeutické sedenia tiež fungujú na princípe vytvorenia priestoru bezpečia a prijatia – základných potrieb, ktoré nemuseli byť v detstve naplnené. Klient sa tiež môže po prvýkrát naučiť spracovávať a vyjadrovať svoje emócie – namiesto potláčania si ich zvládať uvedomiť, prežiť a vhodným spôsobom prejaviť.
U dospelých sa k terapii tráum najčastejšie využívajú nasledujúce psychoterapeutické smery:
- Terapia kognitívneho spracovania (CPT): táto metóda je súčasťou kognitívno‑behaviorálnej terapie a zvyčajne zahŕňa najmä učenie efektívneho uvedomenia si vlastných myšlienok a emócií, prácu s nimi a elimináciu nežiaducich vzorcov myslenia súvisiacich s traumatickými udalosťami.
- Kognitívno‑behaviorálna terapia zameraná na traumu (TF‑CBT): rovnako ako vyššie spomínaná metóda sa TF‑CBT zameriava na identifikáciu a zmenu nežiaducich vzorcov myslenia a správania, jedinečnosť tohto postupu potom spočíva v zapojení ďalšej dôveryhodnej osoby do terapie.
- Desenzibilizácia a prepracovanie pomocou očných pohybov (EDMR): táto forma terapie má za cieľ uľahčenie spracovania traumy a pretvorenie spomienok na ne – stojí na princípe tzv. obojstrannej stimulácie, ktorá je najčastejšie využívaná na základe pohybov očí, môže byť však nahradená aj bilaterálnymi zvukmi alebo taktilnou (dotykovou) stimuláciou.
U detí je potrebné metódy terapie prispôsobiť ich vývojovým schopnostiam a možnosti zapojenia sa do procesu. Jednotlivé postupy sa preto môžu kombinovať, u starších detí sa často zavádzajú aj prvky kognitívno‑behaviorálne. Pre mladšie deti sú vhodné najmä:
- Terapia hrou: dieťa pod dozorom skúseného terapeuta využíva hračky na vyjadrenie svojich emócií alebo napr. tvorivých potrieb.
- Arteterapia: využíva na prejavenie a spracovanie traumatických udalostí kreatívne postupy, ako napr. kresbu, maľovanie alebo hudbu.
Čo si z toho odniesť?
Detstvo má na utváranie osobnosti človeka zásadný vplyv, a to okrem iného aj skrze jeho vnímanie seba samého. O negatívnych udalostiach z minulosti sa často hovorí ako o traumách – v skutočnosti však nie všetky tieto skúsenosti musia znamenať traumu, čo ale neznamená, že sa nemôžu na danom jedincovi „podpísať“.
Ľudia trpiaci následkami týchto udalostí často nevedia pracovať so svojimi emóciami, môžu mať problém s nastavením hraníc, dôverou, sklonmi k depresiám alebo užívaniu návykových látok, emočnej nedostupnosti, agresívnemu správaniu a mnohým ďalším oblastiam. Ako efektívna pomoc sa využíva predovšetkým psychoterapia, ktorá môže byť, v závislosti od veku a vývojových schopností, zameraná na dospelých alebo aj deti.
