- Syndróm prázdneho hniezda sa vyznačuje pocitmi osamelosti, nízkym sebapoňatím a v mnohých prípadoch aj depresiami.
- Prežívanie tohto syndrómu sa u matiek a otcov líši.
- Každý koniec by mal byť chápaný predovšetkým ako nový začiatok!
Čo „syndróm prázdneho hniezda“ vlastne je?
Termín „syndróm prázdneho hniezda“ začal byť používaný v 70. rokoch minulého storočia a je charakterizovaný ako súbor príznakov zahŕňajúcich osamotenie, depresiu a nízke sebapoňatie (postoj jedinca k sebe samému). Ako prvý bol popísaný u žien, ktorých deti (najmladšie/posledné z nich) v poslednom čase opustili domov. Výskumníci došli k záverom, že vplyv na prežívanie tohto syndrómu má predovšetkým frekvencia a intenzita kontaktu rodičov s deťmi, ktoré sa rozhodli odísť. Úlohu však určite hrá aj kultúra, etnikum a pod. Napríklad v Európe existujú rozdiely, keď najmä v štátoch na severe deti skôr opúšťajú domácnosť rodičov. Sú tiež viac podporované tamojšou politikou.
Najnovšie zistenia sa opierajú o fakt, že „syndróm prázdneho hniezda“ sa týka hlavne tých rodičov, ktorí sami v detstve nezažili bezpečnú pripútanosť k primárnemu rodičovi (tzv. attachment). Ich citová väzba bola buď priamo neistá alebo v detstve prežili bolestivú stratu jedného alebo oboch rodičov, čím bolo toto spojenie významne narušené.
Ako prázdne hniezdo prežívajú rodičia?
Otcovia
Pre otca sa táto doba môže stať, možno pre niekoho dosť prekvapivo, veľmi bolestivou životnou etapou. Muži sa totiž v tomto časovom období, na rozdiel od ostatných vývojových fáz, viac orientujú na rodinné a citové vzťahy a napríklad môžu začať ľutovať, že so svojimi deťmi netrávili dostatočné množstvo spoločného času. Otcovia sa tiež horšie vyrovnávajú so zmenou asymetrickej role na symetrickú. Sú zvyknutí konať racionálne a zároveň v konflikte s deťmi plne využívajú svoje nadradené pozície. Preto zle zvládajú stratu svojej moci, ktorú boli celý čas zvyknutí používať, a o ktorú pri odchode detí z domu prichádzajú.
Matky
Syndróm prázdneho hniezda u matiek so sebou nesie množstvo následkov, ktoré sa prejavujú tak na úrovni správania, ako aj na úrovni emocionálnej. Existujú matky, ktoré odchod detí vidia skôr kladne, napríklad ako novú časovú dotáciu pre svoje vlastné potreby. Avšak môže sa stať, že niektorá z mamičiek venovala svojim deťom všetok svoj voľný čas a rodina sa pre ňu stala zmyslom života, a preto odchod detí prežíva veľmi ťažko. Pre niektoré z nich navyše môže odlúčenie znamenať potvrdenie o ich aktuálnej neužitočnosti a zbytočnosti. Ženy často konajú emotívnejšie, z toho dôvodu sa u nich môže objaviť konanie v afekte, zúrivosť, citové vydieranie, vynucovanie pozornosti a iné spôsoby si potomka nejakým spôsobom udržať – väčšinou si toho však nie sú vedomé alebo nechcú si to ani pripustiť. Tak pozor na to.
Aký má vplyv odchod detí na psychiku rodičov?
Všeobecne sa dá povedať, že odchod detí oveľa lepšie zvládajú tí rodičia, ktorí nachádzajú potešenie aj v iných aspektoch života ako len v rodičovstve (čo sa ale nerovná „zanedbávaniu“ detí!). Môže ísť napríklad o úspešnosť a spokojnosť v ich zamestnaní. Aj v prípade, keď rodičia úspešne a správne zvládali svoju rodičovskú úlohu, zaiste sa im novo osamotený domov v rôznej miere premietne do ich základných psychických potrieb, a to konkrétne:
- potreba stimulácie: rodičia po odchode detí majú zrazu čas na činnosti, ktoré do tejto doby nestíhali. Zároveň môžu začať pociťovať osamelosť.
- potreba orientácie a učenia: musia sa adaptovať na novú životnú úlohu a nájsť si ďalší životný zmysel. Taktiež je na mieste si uvedomiť samostatnosť detí a zmieriť sa s vlastným prichádzajúcim vekom.
- potreba citovej istoty: po odchode detí sa ich vzájomný vzťah trochu zmení – citové väzby bývajú vyrovnanejšie.
- potreba sebarealizácie: rodičia si musia určiť ďalší bod svojej sebarealizácie.
- potreba otvorenej budúcnosti: je nutné nasmerovať vidinu svojej budúcnosti na nový cieľ.
Ako sa pozmení vzťah medzi rodičmi?
Teoreticky ide o obnovenie spolužitia rodičov ako páru, ktorému po mnohých rokoch odpadá starosť o potomkov s možnosťou sústredenia sa len na svoj vzťah medzi sebou. Čo ale môže byť prekážkou, je to, že si pár začne prechádzať akúsi druhou vývojovou krízou zapríčinenou osamostatňovaním detí, ktoré boli doteraz akýmsi pomyselným „mostom“ ich spoločného spolužitia.
Navyše v tomto období všeobecne dochádza k zhoršovaniu fyzického stavu, obavám zo starnutia a u žien navyše nastáva obdobie menopauzy (ktoré môže sprevádzať psychická nestabilita a pod.). Pokiaľ pár zistí, že bez detí je ich vzťah prázdny a bez zmyslu, môžu sa začať množiť úvahy o rozvode. Pokiaľ partneri túto krízu prečkajú, tak sa naopak po niekoľkých rokoch možno dočkať ďalšieho zbližovania, spoznávania sa a užívania spoločného času, ktorý majú opäť len pre seba.
Na čo si dať pozor vo vzťahu k deťom?
Na odsťahovanie detí zrejme žiadny rodič nebude nikdy dokonale pripravený, aj keď s touto nevyhnutnou situáciou počíta, v tom lepšom prípade, dostatočne v predstihu. Je dokonca možné, že tento strach z odsťahovania doženie nie jedného dospelého k odhováraniu od tejto novej životnej etapy. Avšak nerobte to! Toto nie je cesta a naopak celú situáciu to len zhorší. Rovnako k tomu, v zdravom prípade, vždy napokon dôjde. Preto sa pokúste zvolené načasovanie prijať a skúste im v tom nebrániť.
Pokiaľ vo vás v tejto, aj pre nich dosť neľahkej, situácii nájdu oporu a pochopenie, budú sa na vás veľmi rady obracať ako tomu bolo doteraz. Buďte tu pre nich, ponúknite im pomoc, ale nechajte ich všetko si zariaďovať už len podľa seba. Ak sa navyše prinútite zdieľať s nimi radosť, prípadne obavy, z nového začiatku, možno sa váš vzťah naopak utuží. Preto sa teda nie je čoho obávať – vaše puto odsťahovaním nezmizne (iba sa pozmení).
Nakoniec: ako teda „syndróm prázdneho hniezda“ zvládnuť?
Na úspešné prekonanie „syndrómu prázdneho hniezda“ je vhodné voliť adekvátne stratégie, ktoré rodičom pomôžu ich aktuálne zmenenú životnú situáciu zdravo zvládnuť. Ako prvé je potrebné začať znovu rozvíjať komunikáciu v páre, ktorá po období, keď sa v rodine pohybovali deti, značne stagnovala. Určite nie je na škodu začať hľadať nové záujmy, ktoré by pre daného jedinca mohli byť aj značne zmysluplné – napríklad zapojenie sa do dobrovoľníctva, vzdelávacie kurzy či cestovanie.
Na čo si ale dať v neskorších dobách extrémny pozor, je situácia, keď sa otec či matka výraznejšie angažuje v živote svojho, už dospelého a odsťahovaného, dieťaťa, ktoré už samo založilo vlastnú rodinu. Veľakrát býva snahou týchto rodičov dokázať svojmu dieťaťu, že naňho stále pamätajú a že sú schopní pre neho obetovať viac ako ich aktuálny partner/ka. Výsledkom však môže byť aj rozvrat rodiny dieťaťa, čo títo rodičia často chápu ako potvrdenie svojej domnienky a rozhodne to vytúžené celoživotné šťastie neprinesie.
Čo si z toho odniesť?
Syndróm prázdneho hniezda sa určite pre nie jedného rodiča stáva ďalším neľahkým životným obdobím. V tejto dobe totiž rodičia musia prijať fakt, že sa z ich dieťaťa už naozaj stal dospelý (aj keď samozrejme rodičmi zostanú po celý život). Je teda nutné, aby sa najprv dostatočne starali sami o seba a cítili sa dobre, a až potom zaistili fungovanie „novovzniknutého“ vzťahu s druhým rodičom. Ako posledné by sa mali snažiť správne a vhodne angažovať v novo pozmenenom pute medzi nimi a už odsťahovaným dieťaťom.
