9 dôvodov, prečo „proste sa najedz“ nepomôže s liečbou porúch príjmu potravy

Erika Zajacová
Erika Zajacová 14. 4. 2021
Uložiť článok
9 dôvodov, prečo „proste sa najedz“ nepomôže s liečbou porúch príjmu potravy

Poruchy príjmu potravy majú poslednej dobe čoraz viac pozornosti. Vďakabohu. Výskumy ukazujú, že až 69 – 83 % ľudí s diagnostikovateľnou poruchou príjmu potravy nevyhľadá odbornú pomocPoruchy príjmu potravy pritom patria k psychickým ochoreniam s najvyššou mierou úmrtnosti. Často ich nevidno a ani omylom neplatí, že postihujú iba štíhlych ľudí.

Dobre mienená rada nad zlato? Niekedy je horšia ako jed

Poruchy príjmu potravy nie sú príjemné pre nikoho: pre dotyčného alebo dotyčnú ani ich rodinu či blízkych. Práve tí sa snažia byť nablízku a podporovať, no kým s najlepším úmyslom pobádajú, aby sa ich milovaní a milované „konečne normálne najedli“, v skutočnosti môžu ich slová spôsobiť presne opačný efekt.

Väčšina článkov o poruchách príjmu potravy býva adresovaná ľuďom, ktorí si nimi prechádzajú alebo majú na ne podozrenie. Chceme, aby bol tento článok iný. Tento článok adresujeme všetkým tým, ktorí sa na poruchy príjmu potravy prizerajú z role rodiča, rodinného príslušníka či priateľa. Prečítajte si ho a pozrite si poruchy príjmu potravy „z druhej strany“, aby vaša snaha pomôcť v skutočnosti neškodila.

Prečo „proste sa najedz“ nepomôže vyliečiť poruchy príjmu potravy?

1. Ľudia s poruchami príjmu potravy nedokážu rozoznať hlad ani sýtosť

Anorexia sa síce začína ako presviedčanie sa, že nie som hladný alebo zakazovanie si jedla aj napriek ukrutnému hladu, vnímanie hladu a sýtosti sa však časom vytratí. Alebo môžu ľudia namiesto hladu pociťovať skôr niečo ako psychické „prázdno“, ktoré jedlo nezaplní.

„Osoby s anorexiou alebo bulímiou časom pod vplyvom choroby strácajú schopnosť správne vyhodnocovať signály svojho tela. Tie nám za normálnych okolností dávajú najavo, kedy sme sýti a kedy cítime hlad. Hovorí sa tomu alexithymia a je to stav, ktorý vieme zvrátiť v priebehu liečby.

 Pri manipulácii s jedlom – obmedzovaní pri anorexii alebo prejedaní s vracaním pri bulímii – je telo akoby zmätené, nemá stabilný príjem živín a funguje v poplašnom režime. Vyvoláva to v tele veľké napätie a v dôsledku toho ešte väčšiu nedôveru voči jedlu. S tým je potom spojený strach zo stravovania a presvedčenie, že dotyčná osoba nevie, čo je normálne stravovanie. Je to veľmi nepríjemný stav, s ktorým sa choré osoby často cítia nepochopené svojím okolím,” vysvetľuje Magdaléna Frecer, psychiatrička, ktorá sa zameriava na liečbu porúch príjmu potravy aj v rámci občianskeho združenia Chuť žiť.

Ľudia s poruchou príjmu potravy, ktorí si svoju chorobu uvedomujú a sú odhodlaní bojovať, pociťujú často nezhody medzi tým, čo je správne a tým, čo by urobilo ich „PPP-ja“. „Moja výživová poradkyňa mi stále opakovala, že musím jesť viac. Vedela som, že má pravdu. Vedela som, že moje telo je vyhladované a to vedie k prejedaniu. Viem to, ale napriek tomu to dodnes nedokážem. Spoluprácu som musela ukončiť, nedokázala som pokračovať. Vyhľadala som pomoc psychológa a bojujem dodnes,“ hovorí svoju skúsenosť Monika, ktorá je dôkazom, že iba vyhľadať pomoc nestačí.

Liečba z porúch príjmu potravy si vyžaduje veľké odhodlanie a neraz trvá aj niekoľko rokov. Napriek tomu však rozhodne stojí za to.

obrázek z istockphotos.com

2. V priebehu ochorenia si ľudia s poruchami príjmu potravy vybudovali voči jedlu strach

Hovoriť človeku s poruchou príjmu potravy, aby sa „proste najedol“ je podobné, ako hovoriť niekomu s panickým strachom z hadov, aby si jedného „proste pohladkal“. Svoje o tom vie aj Marie, ktorá od 16 rokov bojovala s ortorexiou, ktorú neskôr vystriedala anorexia. „Pri anorexii som sa veľmi bála jedla. Plakala som, keď ma mama nútila jesť zemiakovú polievku. Keď mi teta pri táboráku povedala „Prečo sa proste poriadne nenaješ?“, rozplakala som sa. Mala som pocit, že vôbec ničomu nerozumie. Ja som sa chcela najesť, naozaj veľmi. Chcela som jesť normálne – ale hrozne som sa bála. Mala som pocit, že si jedlo ani nedokážem naložiť na tanier. Cítila som sa nepochopená a myslím, že to ma v konečnom dôsledku od jedenia ešte viac odradilo,“ hovorí svoje spomienky z čias, kedy sa celý jej život točil okolo strachu z jedla.

Ľudia s poruchami príjmu potravy sa často boja priberania. Začnú sa vyhýbať určitým skupinám potravín, nadmerne cvičia, nejedia dostatok jedla a majú skreslený pohľad na seba a svoje telo. V súvislosti s výživou nasávajú toľko dostupných informácií, až z nich vznikne obrovský chaos, strach a stres.

Začína sa to nevinnými poznámkami o tom, ako by nemali jesť toľko sladkostí. Neskôr sa pridajú články s klasickými mýtmi, ako napríklad, že zo sacharidov či lepku sa priberá. Alebo sa dočítajú, že tuky obsahujú veľa energie a nadbytočnú energiu z nich naše telo jednoduchšie uloží? Zrazu máme vystrašeného človiečika, ktorý sa bojí zjesť ČOKOĽVEK. Viete si predstaviť taký život?

„Vieme, že väčšina porúch príjmu potravy sa začína diétovaním. Rodičia by mali byť obozretní, keď zbadajú, že ich dieťa sa začína sledovať v stravovaní. Diéty v detstve a puberte sú často bránou k prepuknutiu porúch príjmu potravy, hovorí psychiatrička Magdaléna Frecer.

3. Ľudia s poruchou príjmu potravy nevedia, ako vyzerá bežná porcia

Ľudia v zajatí anorexie či bulímie nevedia, ako vyzerá „bežná porcia“. Dlhé mesiace či roky vystavujú telo nedostatočnému príjmu energie aj všetkých makroživín a mikroživín. Ak za celý deň zjedia jablko a pár plátkov uhorky, je pre nich spočiatku nemysliteľné, aby zjedli „bežnú porciu“ – hoci pre vás sa zdá príliš malá, pre nich môže predstavovať neprekonateľnú prekážku.

Ak sa do hry pripletú ešte zavádzajúce informácie ohľadom výživy a strach z priberania, problém je na svete. Ani adekvátne vedomosti z oblasti výživy však nie sú zárukou, že človeku nič nehrozí.

„Nebola som posadnutá iba jedlom – bola som posadnutá aj informáciami o ňom. Vo voľnom čase som čítala články, knihy a dokonca aj učebnicu chémie. Už vtedy som mala veľa informácií a mnoho z nich bolo pravdivých. Vedela som, ako by mal vyzerať zdravý jedálniček, nedokázala som však tieto zásady uplatniť na sebe. Verila som, že som výnimka a po sacharidoch skrátka priberám. Toť k perfektnému jedálničku,“ hovorí Lucia, u ktorej sa mentálna anorexia postupne preklenula do záchvatového prejedania.

4. Potrebujú mať pocit, že majú niečo pod kontrolou – nesnažte sa kontrolu prebrať vy

Poruchy príjmu potravy sa často rozvinú v náročných životných situáciách. „Za problémami s jedlom sa často skrývajú nevyjadrené emócie, ťaživé skúsenosti a potreba prijatia takých, akí sme,” hovorí doktorka Frecer. Typicky môže ísť napríklad o pubertu, kedy sa dospievajúci snažia zapadnúť do kolektívu, hľadajú vlastné hodnoty a chcú sa cítiť niečím výnimočne.

„Puberta je citlivé obdobie, keď sa v živote mladého človeka mení veľa vecí. Deti akoby metaforicky vychádzali z domu do sveta – prechádzajú obdobím vzdoru, vymedzovania sa, aby mohli dospieť. Aj neurobiologicky a fyziologicky je to čas veľkých zmien. Obzvlášť ťažké môže byť v tom čase vyrovnať sa s nečakanými životnými situáciami, ako napr. rozvod rodičov, sťahovanie, smrť blízkej osoby alebo šikana v škole. Niekedy to môže vyvolávať dojem, že nemáme pod kontrolou to, čo sa s nami deje, a tak kontrolu prenesieme na jedlo. Pokiaľ sa v tom období mladý človek stretáva s prehnanými nárokmi na seba kvôli vzhľadu či výkonu a je to tendencia, ktorej podliehajú aj iní ľudia v jeho okolí, môže ho to negatívne ovplyvniť.

Ak to, čo je vidieť navonok a ako vyzeráme, začína byť dôležitejšie ako naše vnútro a emócie, vytvára to všeobecné podmienky pre vývoj psychických problémov,” upozorňuje doktorka Frecer.

Častým spoločným znakom porúch príjmu potravy sú aj perfekcionizmus a výkonové zameranie – pokojne zo strany rodičov či blízkych. „Otec mal na mňa odmalička vysoké nároky a chcel, aby som mala najlepšie známky. Moja mama bola zasa vždy veľmi chudá a všetci jej venovali pozornosť. Práve jej hovorili, nech sa naje, že vyzerá ako kostra. Odmalička som ju obdivovala a tajne som si priala, aby mi to hovorili tiež. O mne vždy hovorili – pozri na Lucku, tá je aspoň normálna.

Mala som 8 rokov a už vtedy som to vnímala tak, že to znamená, že som tučná. To je tiež dôvod, prečo som v 13 mala pocit, že to musím vziať do vlastných rúk a schudnúť. K tomu všetkému pridaj problémy doma, nízke sebavedomie a prechod na gymnázium, kde už som odrazu nebola najlepšia zo všetkých. Musela som mať kontrolu nad niečím iným – a porucha príjmu potravy je na svete.“

obrázek z istockphotos.com

5. Teraz počúvajú „proste sa najedz“, pred pár mesiacmi to bolo „zase ješ?“

Na prvý pohľad nevinné poznámky môžu spôsobiť kaskádu nenávistných myšlienok voči sebe samému, ktoré vyústia do poruchy príjmu potravy. O tomto dokáže smutne rozprávať aj Evka, ktorá s anorexiou bojuje už dlhých 5 rokov a zraňujúce slová s dobrým úmyslom prišli aj od najbližších.

„V období, keď sa zo mňa začala stávať žena a začala som sa zaobľovať, som viac jedla. Z okolia začali prichádzať poznámky typu ,Zase ješ? Prečo toľko ješ? Vážne si ideš dať dupľu? Už si jedla dosť.´ Posledná poznámka, po ktorej som sa rozhodla, že začnem držať hladovku a nenormálne cvičiť, prišla pred 5 rokmi. Bol druhý sviatok vianočný a ja som si večer sadla na gauč k Mrázikovi s balíkom čipsov. Mama sa ma spýtala, či to vážne idem jesť – že budem vyzerať ako otec. Veľmi som sa zľakla, lebo otec bol veľmi obézny a mal veľa zdravotných problémov. Vtedy som spadla do začarovaného kruhu, z ktorého je ťažké dostať sa von.“

Pre jej mamu to mohla byť dobre mienená rada – chcela dcéru uchrániť od rizík, ktoré obezita prináša – veď žiadny milujúci rodič nechce svojmu dieťaťu vedome ublížiť. Nakoniec z toho bola veta, ktorá bola poslednou kvapkou v pohári nepríjemných poznámok na adresu dospievajúcej tínedžerky, a ktorá odštartovala dlhý kolotoč terapií a liečby. 

„Preto je dôležité s dospievajúcimi deťmi komunikovať citlivo a vyjadrovať im úprimne záujem a starosť o nich nezraňujúcim spôsobom, aby cítili našu lásku k nim,” uzatvára psychiatrička z Chuť žiť.

6. Poruchy príjmu potravy nie sú iba o jedle: nízke sebavedomie či nedostatok lásky si nesieme už odmalička

Nedostatok lásky a pozornosti v detskom veku môže vyústiť v nedostatok sebavedomia, pocity menejcennosti  a u citlivých ľudí v poruchy príjmu potravy. Na prvý pohľad nevinná poznámka dokáže narobiť (nielen) v detskej duši nenapraviteľné škody. Každý gram tuku či dokonca širšie kosti sú pre takýchto ľudí nevyriešiteľný problém a o dôvod viac, prečo nejesť. Ak sa im nedostáva dostatok lásky a pozumenia v takomto tele – čo by sa udialo, ak by ešte viac pribrali? A čo ak je práve rodina a najbližší tými, ktorí si poznámky na vzhľad či bacuľaté líčka nedokážu odpustiť?

„Rodina niekedy nie je citlivá. Hovorili mi, aby som nejedla toľko cukru, že mi narastie ešte väčší zadok než aký mám. Ak mi niekto potom ponúkol sladké, napadlo mi, že chcú, aby som mala veľké stehná, veľký zadok, aby sa mi mohli smiať. Vnímala som to od nich ako útok – že chcú, aby som bola škaredá.“

7. Ľudia s poruchou príjmu potravy môžu mať pocit, že si jedlo nezaslúžia

Viktória počas 2 mesiacov schudla 20 kg, vzápätí skončila v pazúroch záchvatového prejedania. „Ubíjali ma myšlienky, že nemám na jedlo právo. Že nemôžem jesť, ak chcem byť pekná a aby ma mal niekto vôbec rád. Nedokázala som sa na jedlo ani pozrieť. Myslela som, že som príliš tučná na to, aby som niečo mohla jesť. Čo by si pomysleli ľudia, ak by niekoho ako ja videli s jedlom? Právo na jedlo som stratila v momente, keď som pribrala. Ak sa najem, nebudem mať vytúžených 58 kg, tehličky na bruchu ani medzierku medzi stehnami. A nebudem pre nikoho dosť dobrá.“

Veta „proste sa najedz“ a podsunutie taniera s rezňami a hranolkami pred človeka, ktorý sa lieči z poruchy príjmu potravy, veci jedine zhorší. Hľadajte spôsoby a jedlá, ktoré ľudia počas obdobia recovery „zvládajú“ a sú ochotní ich jesť bez toho, aby im ich konzumácia spôsobovala jednak tráviace ťažkosti, ktoré sú veľmi časté, a jednak vyvolávala návaly paniky, pretože ide o niečo veľmi nezdravé, veľmi kalorické – alebo oboje. Zmena musí byť postupná.

Myslite tiež na to, že ľudia trpiaci poruchami príjmu potravy majú na seba skreslený pohľad a prehnané nároky. Sú na seba prísnejší než na kohokoľvek iného. „Je to súčasť obrazu samotnej choroby a často treba s tým nastavením dlho pracovať v terapii s odborníkom,” vysvetľuje doktorka Frecer.

8. Ľudia s poruchou príjmu potravy by sa niekedy naozaj radi najedli – no je to pre nich psychicky aj fyzicky veľmi náročné

Poruchy príjmu potravy prinášajú nefungujúce trávenie, stiahnutý žalúdok, výčitky svedomia. Pri bulímii a zvracaní sa vám zase časom vytvorí niečo ako podmienený reflex: cítite jedlo v ústach a jediné, na čo myslíte, je, ako sa vám zdvíha žalúdok a telo vás núti jedlo vyzvracať.

Lucia spomína na svoje liečenie z anorexie, keď boli pre ňu problémom aj extrémne malé porcie. „Často som chcela jesť, ale mala som pocit, že telo mi to nedovolilo. Hlavne vo fáze, keď som sa snažila z toho dostať a naobedovať sa s rodičmi. Pamätám si, ako ma otec nútil zjesť zemiak, ale ja som nechcela: sacharidy boli vtedy veľkým strašiakom. Urobili sme dohodu, že zjem polovicu. Nedokázala som ani to. Ťažko sa to opisuje, ale dať do úst sústo a žuť bolo nepredstaviteľne ťažké. Predstav si mix bezmoci, úzkosti, strachu a hnevu, do toho myšlienky, ako priberieš a nikto ťa nebude mať rád.“

obrázek z gettyimages.com

9.   Zlepšenie nepríde zo dňa na deň

Niekedy stačí iba vaša prítomnosť a vedomosť dotyčného, že tu pre neho ste. Ak má dotyčný záujem sa vyliečiť, čelí obrovskej dileme: má počúvať hlások choroby alebo racio – svoju zdravú časť? Často vlastne ani nevie, čo z toho je choroba a čo je „to zdravé”.

Keď sa však rozhodne pre zmenu, treba počítať s tým, že je to proces, ktorý istú dobu trvá. Nadmerné nabádanie do jedla proces neurýchli a, paradoxne, ho môže ešte predĺžiť. „Najhoršia veta bola ,Tak sa nejedz! Čo máš za problém, že sa nevieš normálne najesť?´ Je to podobné, ako keby som niekomu odsekla nohu a povedala mu, nech uteká. Neutečie, len bude cítiť obrovskú bolesť. Je pekné povedať, nech sa niekto naje a má sa rád. V praxi to ale znamená roky terapií,“ spomína Hanka (23), ktorej príbeh má šťastný koniec aj vďaka opätovnému vyhľadaniu pomoci, keď jedna cesta nepomohla.

Aká je úloha blízkych počas liečby z poruchy príjmu potravy?

Teraz už viete bližšie, čo všetko sa ľuďom s poruchou príjmu potravy preháňa hlavou. Sú to pocity menejcennosti, úzkosť, strach, nedôvera, pochybnosti a falošná vidina toho, že keď schudnú, budú „lepšími“ vo všetkých ohľadoch. Ako im pomôcť? Je ťažké prizerať sa, ako sa váš blízky trápi a snaží sa dostať spod nadvlády porúch príjmu potravy. 

Dôležité je však uvedomiť si, že VY nie ste psychológ, psychiater ani psychoterapeut. Ste milujúci rodič, priateľ. Vašou úlohou nie je vyriešiť problém či prísť s najlepšou stratégiou. Môžete pomôcť včas vyhľadať odbornú pomoc a podporovať svojho blízkeho, aby neváhal ju využiť.

Počas liečby vytvorte bezpečný priestor, v ktorom nájde človek s poruchou príjmu potravy útočisko. Buďte k dispozícii na objatie, milé slovo alebo uistenie, že v tom dotyčný nie je sám.

  • hovorte s blízkymi o pocitoch a vašich starostiach o nich nezraňujúcim spôsobom

  • viac počúvajte než poučujte

  • dajte si pozor, ako o sebe pred deťmi rozprávate a aký príklad im dávate

  • nekomentuje vzhľad druhých: nikdy neviete, či práve vaša posmešná poznámka nebude poslednou kvapkou k rozvoju poruchy príjmu potravy

  • snažte sa vyhnúť komentárom o stravovaní, ako je napríklad „to všetko ideš zjesť?” alebo „zase ješ?”

  • doprajte ľuďom čas, aby sa s poruchou príjmu potravy popasovali: buďte nablízku pre milé slovo, podporu a pohladenie - predstavte si, že ste niečo ako strážny anjel :-)

Má veľký zmysel zaujímať sa o emócie našich detí, nepodceňovať ich a baviť sa o tom, ako sa cítia. Venujte im pozornosť a buďte k nim empatický. To však platí nielen, keď ide o problémy s jedlom, ale vždy, ak chceme mať s našimi deťmi dobré vzťahy a podporovať v nich zdravé sebavedomie,” upozorňuje doktorka Frecer.

Poruchy príjmu potravy sú vážne, ale liečiteľné: nečakajte a vyhľadajte pomoc odborníka

„Poruchy príjmu potravy nie sú len o jedle. Príznaky viazané na stravu len prekryvajú emočné problémy, traumy a veľkú citlivosť osôb, ktoré s týmito ochoreniami bojujú. Dnes už vieme, že na vzniku týchto porúch sa podieľa viacero faktorov a kľúčové sú práve psychologické aspekty, ako aj vplyv prostredia a dostupnosť podpory a pomoci od blízkych a odbornikov,” vysvetľuje komplexnosť porúch príjmu potravy doktorka Frecer.

Pripustiť si, že existuje problém, nájsť odvahu ho riešiť a mať motiváciu „prečo”? je základným predpokladom úspešnej terapie. Ak máte podozrenie, že vy alebo vaši blízki sa s niektorou formou porúch príjmu potravy potýkajú, môžete využiť centrá odbornej pomoci:

A na záver si požičiame slová jednej silnej ženy, ktorá má boj s anorexiou úspešne za sebou: „Dnes sa už za to nehanbím. Je to súčasť môjho života a som hrdá na to, že som to zvládla. Keď sa máme skutočne radi, je jedno, kto nám čo povie a kam nás život zavedie.“

Pridaj sa k 32 tis. odberateľov

Každému z nich raz týždenne vyberáme tie najlepšie články, ktoré sú určené 100% práve jemu.

Odoberať
12 Páči sa mi Uložiť článok
  • ________ ________ ________ ________ ________ ________ ________ ________

    ____________________
  • ________ ________ ________ ________ ________ ________ ________ ________

    ____________________
  • ________ ________ ________ ________ ________ ________ ________ ________

    ____________________