"Každý je génius. Ale ak budete posudzovať rybu podľa jej schopnosti vyliezť na strom, bude celý svoj život žiť s vedomím, že je neschopná."
Albert Einstein
Sebapoznanie je celoživotný proces.
Existuje mnoho spôsobov sebapoznania, ktoré v priebehu života využívame na jeho dosiahnutie.
Určité metódy sebapoznania môžu procesu pomôcť.
Čo je sebapoznanie?
Sebapoznanie zapríčiňuje odhaľovanie, kým naozaj sme. Ako dané zistenie však prijmeme, záleží na emocionálnych aspektoch nášho systému. Sebapoznanie zahŕňa uvedomenie vlôh, schopností, zručností a možností. Jeho cieľom je zážitok vnímania vlastnej jedinečnosti, čo často máva za následok posilnenie sebavedomia. A to aj napriek tomu, že dotyčný odhalí svoje vlastnosti, ktoré sa mu nepáčia a nechce ich mať. Zároveň ukotvuje vedomie o tom, čo je pre jedincov vrodené a čo je prijaté a zakomponované do vlastných konštruktov osobnosti. „Obyčajné“ vedomie poskytuje slobodu sa rozhodovať, či objavené chce jedinec prijať a byť s tým stotožnený. Zároveň skutočnosť, že sebapoznanie je proces, podáva uistenie, že to, čo je teraz, v budúcnosti môže byť úplne inak.
Sebapoznanie ako súčasť sebachápania
Aby sme boli schopní poskytnúť komplexné vysvetlenie, je nutné vysvetliť pojem sebachápania. Sebachápanie možno rozdeliť na tri základné aspekty: konatívny, emočný a kognitívny.
Konatívny aspekt Ja je sebaregulačný, čo znamená, že je charakteristický motiváciou na konanie jedinca. Je sebahodnotením, ktoré motivuje jedinca ku konaniu. Posudzuje vlastné konanie vo vzťahu k hodnotám, normám a cieľom dotknutého.
Druhým je emočný aspekt Ja, ktorý nezahŕňa iba predstavy o sebe, ale spadá do neho aj vzťah k vlastnému ja. Táto dimenzia obsahuje aj hodnotenie, ktoré je založené na emočnom náboji, ktorého základné rozdelenie je na pozitívne a negatívne. Do tejto štruktúry osobnosti patrí sebaúcta, sebahodnotenie, sebavedomie, sebadôvera a iné.
Posledným aspektom je kognitívny aspekt Ja, ktorý sa zaoberá obsahom štruktúry sebapoňatia osoby. Ide o znalosť seba samého a jej organizáciu. Informácie môžu k danej osobe prichádzať z okolitého vonkajšieho prostredia, ale aj z jej vnútra.
Na záver teda možno povedať, že je možné na sebapoznanie pozerať aj ako na synonymum sebapoňatia, konkrétne v prípade, ak sa naň nazerá z perspektívy určitého okamihu, v ktorom sa odohráva súhrn všetkých procesov vlastného poznávania.
Vonkajšia a vnútorná oblasť poznania
Keď sa bližšie zameriame na kognitívny aspekt Ja, konkrétne na informácie prichádzajúce k človeku z vonkajšieho okolia a z vnútorného prostredia, môžeme práve tieto dve oblasti definovať ako oblasti slúžiace na prehĺbenie svojho sebapoznania.
Prvou možnosťou je teda sústredenie sa na oblasť vonkajšieho sveta, preskúmavanie vonkajších podnetov, zameriavanie sa na rôzne javy alebo všeobecne spoločenské skupiny, ktorých sme súčasťou.
Ďalšou možnosťou je preskúmavať vnútorný svet, teda svoje vlastné prežívanie. V rámci sebapoznania nás v tomto prípade zaujíma zložka spracovania informácií, emócie a nesmieme zabudnúť ani na telesnú zložku.
Okrem uvedených oblastí je možné zacieliť pozornosť na akúsi prechodovú zónu medzi vnútorným a vonkajším svetom, teda na zložky správania a komunikácie.
Spôsoby sebapoznania
V tejto chvíli sa zameriame na základné spôsoby, akými sa postupne učíme pozerať sami na seba:
Nekriticky prijímame názory, ktoré o nás majú blízke osoby v našom prostredí.
Vnímame sa tak, ako si myslíme, že nás vidí okolie.
Porovnávame sa s ostatnými, alebo s tým, ako sme sami seba vnímali v minulosti, prípadne ako by sme chceli vyzerať v budúcnosti.
Identifikujeme sa s blízkymi osobami alebo neexistujúcimi hrdinami a preberáme určité roly.
Dostávame sa do nových situácií, reagujeme na zmeny okolo nás.
Čo sa týka vývojového hľadiska, tieto princípy sa spravidla uplatňujú v rovnakom poradí, v akom sú uvedené vyššie.
V akom veku tieto spôsoby začíname uplatňovať?
Zhruba od 2 do 4 rokov tvorí náš pohľad na seba skutočnosť týkajúca sa nášho vzhľadu. Sebaobraz dieťaťa v tomto veku z veľkej časti korešponduje s pohľadom rodičov či najbližších osôb.
Neskôr okolo 5 až 7 rokov sa dieťa pokúša udržať pozitívny sebaobraz, takže sa často porovnáva s tým, ako na tom bolo, keď „bolo ešte malé“. Deti tiež začínajú viac vnímať, ako ich vidia ostatní. Stále však v tomto období hrajú najväčšiu úlohu na utváraní sebapohľadu rodičia a najbližšie osoby.
V ďalšej vývojovej fáze od 8 do 11 rokov má na budovanie sebasystému vplyv viacero faktorov naraz. Na prvom mieste ide o sociálne porovnávanie. Dospievajúce dieťa sa často začína porovnávať s rovesníkmi a podstatný vplyv má aj zrkadlenie – dieťa si uvedomuje, ako ho vidia ľudia v jeho okolí. Svoje vnímanie seba upravuje podľa týchto získaných pohľadov a názorov druhých. V neposlednom rade je pre toto obdobie charakteristické orientovanie sa na rôzne vzory a idoly a ich následné napodobňovanie.
Dieťa v pubertálnom veku 12 až 15 rokov sa začína prejavovať odlišne v kontakte s rodičmi, s kamarátmi, či napríklad v škole – má mnoho „tvárí“. Práve v tomto období prvýkrát dospievajúci cielene hľadá sám seba, usiluje sa o väčšie sebapoznanie a sebaporozumenie a strieda rôzne roly. Má veľký záujem dozvedieť sa, ako ho vidia ostatní, a často potom úplne prevracia svoj, zatiaľ nedotvorený, sebaobraz podľa jediného názoru druhej osoby. Je teda veľmi nestabilný.
Celý proces nezámerného sebapoznávania sa dokončí v adolescencii a v dospelosti, keď jedinec obvykle začne sám seba vnímať komplexnejšie. Utvorí si názor, v ktorom prepojí svoje protikladné charakteristiky, vlastnosti, schopnosti, sociálne roly i protichodné správanie do jedného kompletného sebasystému. V priebehu života sa však určite stretne aj s množstvom nových situácií, ktoré ho donútia tento obraz znovu pozmeniť a doplniť.
Metódy sebapoznania
Do týchto metód radíme spôsoby, ktoré nám uľahčujú proces sebapoznania. Do týchto metód možno zaradiť:
Registrovanie nášho konania a správania: Ide o najmenej náročnú metódu. Registrovanie znamená zhodnotenie vlastnej činnosti a efektívnosti vykonanej aktivity. Ide o rekapituláciu dňa, ktorú je odporúčané vykonávať pravidelne každé ráno alebo večer. V priebehu tejto chvíľky v sebe zhrnieme svoje myšlienky a zážitky.
Písanie denníka: Táto metóda sebapoznania spočíva v písomnom zaznamenaní pocitov a postojov. Naším cieľom je rozobrať vlastné zážitky, problémy a ťažkosti. Vďaka tomu si človek oveľa lepšie uvedomí svoje vnútorné procesy a dokáže sa v nich lepšie zorientovať, lepšie ich analyzovať, hľadať príčiny a formulovať svoj postup, ako problémom čeliť.
Metódy voľných asociácií: Pri tejto metóde sú vedené úvahy nad vlastným životom formou vyslovenou či písanou. Metóda je v podstate špeciálnym druhom pravidelných úvah. Nevýhodou je jej časová náročnosť a schopnosť jedinca objektivizovať svoje pocity a spomienky. Dochádza tu k porozumeniu citových problémov. Pri voľných asociáciách nechávame voľne plynúť naše myšlienky. Čokoľvek nás napadne, rovno vyslovíme alebo zaznamenáme. Touto metódou by sa malo dôjsť k vysvetleniu takzvanej „nevysvetliteľnej situácie“ – situácie, po ktorej si osoba vyčíta použité konanie a nie je schopná identifikovať, prečo tak konala.
A prečo je vlastne dôležité?
Poznanie vlastnej osobnosti je zásadné hneď z niekoľkých dôvodov. Môže byť veľmi nápomocné v prípade rozhodovania. Keď človek pozná svoje silné a slabé stránky, dokáže presnejšie zacieliť na oblasť, ktorú by chcel ďalej rozvíjať. Tiež sa ľahšie zorientuje vo svojom životnom smere a lepšie prekoná stresové situácie a životné krízy – vie, čo bude pri ich riešení fungovať. Pri pochopení seba samého jedinec lepšie rozumie svojim emóciám a potrebám. Tým sa môže zlepšiť aj jeho pochopenie ostatných ľudí, a preto pestuje zdravšie medziľudské vzťahy.
Čo si z toho odniesť?
Sebapoznanie je celoživotným procesom pre každého z nás. Ide o odhaľovanie, kým naozaj sme. Zahŕňa uvedomenie vlôh, schopností, zručností, ale aj negatívnych a slabých stránok jedinca. Jeho cieľom je zážitok vnímania vlastnej jedinečnosti.
Tento proces začína už od detstva, kde hrajú najväčšiu úlohu rodičia a významné osoby dieťaťa. Existuje mnoho metód, ktoré nám v tomto procese dokážu pomôcť, napríklad písanie denníka, technika voľných asociácií či registrovanie vlastného správania/sebereflexia.
