- Trauma predstavuje zážitok extrémneho stresu, ktorý spôsobuje zmeny na úrovni neurónových sietí i správania.
- Cez transgeneračný prenos vás môžu do istej miery ovplyvniť aj minulé udalosti, ktoré ste sami nikdy nezažili.
- Do terapie transgeneračného prenosu traumy môže byť vhodné zapojenie širšieho okruhu rodiny.
Čo je trauma?
Téma traumy je v posledných rokoch predmetom vedeckého skúmania aj verejných diskusií, na druhú stranu však v niektorých prípadoch môže dôjsť k nadužívaniu tohto termínu, čo môže v očiach laikov znižovať jeho závažnosť a slúžiť skôr ako „nálepka“ na najrôznejšie stavy.
Traumatické zážitky sú pritom natoľko závažné, že ovplyvňujú schopnosť jedinca zvládať iné, hoci veľmi mierne stresové udalosti alebo samotné prežívanie, či kontrolu emócií. Často tiež dochádza k štrukturálnym zmenám v mozgu zasiahnutého jedinca – nejde teda len o duševný „otras“, ale skutočne významný zásah do života. Aby bol totiž človek schopný sa s extrémnou situáciou (čiže traumatickým zážitkom), ktorá ho postihla, vyrovnať, bežné adaptačné systémy sa rúcajú a daná osoba prechádza do akéhosi módu „prežívania“. Toto prežívanie krátkodobo pomôže prečkať vystavenie vysokej miere stresu, z dlhodobého hľadiska má však devastujúci vplyv na duševné a fyzické zdravie.
Podľa výskumu z roku 2016, ktorý zahŕňal 24 krajín z celého sveta a celkovo 68 894 dospelých osôb, sa podľa ich vlastnej výpovede s traumatickou udalosťou v živote stretlo 70 %, 30,5 % zažili dokonca 4 alebo viac týchto extrémnych situácií. Na základe prežitia traumy sa môže u danej osoby rozvinúť tzv. posttraumatická stresová porucha, o ktorej si môžete podrobne prečítať v článku Posttraumatická stresová porucha (PTSD): ako ju rozpoznať a premôcť?
Čo je a nie je traumou, je veľmi ťažké určiť – najmä preto, že každý človek je inak vnímavý, má iné skúsenosti a zážitky a inak pracuje so stresom. Nie je však vždy iba na vás, aký veľký „balvan“ si so sebou z minulosti nesiete, do veľkej miery sa do tohto procesu môže premietnuť aj tzv. transgeneračný prenos.
Ako sa trauma prenáša na ďalšie generácie?
Hovoríte si, ako je možné, že vás v živote môže ovplyvniť niečo, čo ste ani nezažili? Úlohu nepochybne hrá samotný štýl výchovy, budovanie vzťahu medzi rodičom a dieťaťom, emočná inteligencia oboch strán atď. – ak má dieťa pocit, že sa mu nedostáva dostatok lásky, je neúmerne trestané, alebo dokonca zanedbávané, nesie si so sebou tieto „zranenia“, ktorým však nemusí rozumieť, a navyše ich môže pokladať za normu. Ak nedôjde k uvedomeniu a následnému uzdraveniu tohto problému, tento človek môže ako rodič využívať rovnaké metódy, či už vedome, alebo podvedome.
To však nie je jediný mechanizmus – predstavte si, že traumatické zážitky svojich predkov si nesiete zakódované vo svojej DNA. Niektoré gény sa totiž môžu aktivovať práve na základe prežitia traumatických udalostí. V danej chvíli ide o adaptačný mechanizmus, ktorý pomôže človeku stresujúce obdobie prekonať, okrem už spomínaných možných následkov pre danú osobu sa však tieto už aktivované gény môžu odovzdávať ďalšej generácii potomkov. Pri ďalšej generácii preto môže byť zvýšené riziko rozvoja PTSD, depresívnej poruchy alebo zhoršenej reakcie na stresové udalosti.
Tieto javy sú skúmané hlavne pri extrémnych situáciách, ako je prežitie holokaustu, utečencov alebo týranie či zanedbávanie detí. Všeobecné princípy tohto prenosu je však možné aplikovať aj na frekventovanejšie situácie – ako už bolo povedané, je ťažké určiť, čo presne do definície traumy spadá, a čo už nie. U rôznych ľudí môže byť aj reakcia na rovnakú udalosť úplne odlišná.
Ako sa môže transgeneračný prenos tráum prejavovať?
Ako už bolo spomínané, pri ďalšej generácii môže byť zvýšené riziko rozvoja posttraumatickej stresovej poruchy, depresívnej poruchy alebo úzkostnej poruchy. Môže dôjsť aj k tomu, že sa u potomkov môžu prejaviť sklony k poruchám senzorického spracovania alebo neprimerane reagovať na stresové udalosti. S dlhodobo zvýšenou mierou stresu, hoci aj nevedomého, sa spája mnoho ďalších komplikácií na duševnej i fyzickej rovine, ako si môžete prečítať napr. v článku Nie je stres ako stres.
Ako riešiť situáciu spojenú s transgeneračným prenosom traumy?
Prvým a najdôležitejším krokom k uzdraveniu a zabráneniu ďalšiemu prenosu následkov traumatických udalostí je uvedomiť si, že sa tento stav môže týkať aj vás a vašich rodičov/detí. Bez ohľadu na vek a aktuálnu životnú úlohu je dôležité pochopiť, ako a na čo vaše telo a myseľ vlastne reaguje, a čo je príčinou toho, že sa necítite dobre.
U detí, ale aj dospelých je veľmi dôležité naučiť sa adekvátne pomenovať a spracovávať a ventilovať svoje pocity a emócie, detabuizovať tému porúch duševného zdravia a nebáť sa požiadať o odbornú pomoc. V tomto ohľade je veľmi účinná psychoterapeutická liečba, v ťažších prípadoch depresií, úzkostné poruchy či PTSD môže byť vhodná aj psychiatrická liečba s využitím liečiv. Dôležité je samozrejme naučiť sa pracovať so stresom v bežnom živote. O liečebných metódach si môžete prečítať v článku Úzkostná porucha: ako sa prejavuje a ako ju efektívne liečiť?
V niektorých prípadoch môže byť výhodou zapojenie viacerých členov rodiny a jednotlivých generácií sa do terapeutického procesu. Nie vo všetkých rodinách je však tento prístup možný (alebo vhodný). Liečebný proces totiž nielenže dokáže zmierniť možné minulé krivdy, ale zároveň učí členov rodiny lepšiemu porozumeniu a efektívnejšej komunikácii, čo môže prispieť k zlepšeniu ich vzťahov v súčasnosti aj budúcnosti.
Úloha mileniálov a Gen Z
V súvislosti s „prelomením“ týchto transgeneračných cyklov a do istej miery aj traumy sa hovorí najmä o generácii mileniálov a Gen Z. Svet, v ktorom títo mladí ľudia žijú, sa značne líši od sveta ich rodičov – ponúka nové možnosti, ale aj úskalia. Zároveň dochádza k otvorenejšej a efektívnejšej starostlivosti o duševné zdravie, tieto generácie sa učia efektívnejšie pracovať so stresom aj emóciami, a často sa snažia práve o vystúpenie z niektorých rodinných stereotypov. O tejto téme si môžete dozvedieť viac v článku Mileniáli: Prečo trpia úzkosťou a depresiami?
Čo si z toho odniesť?
Rodičia svojim potomkom odovzdávajú mnohé – a to vrátane svojich minulých zážitkov, ktoré môžu ovplyvniť aktivitu niektorých génov. Prirodzená reakcia organizmu, ktorá im kedysi umožnila prežiť vypäté situácie, môže ovplyvniť schopnosť zvládania stresu ďalších generácií, obzvlášť v kombinácii s ďalšími faktormi, ako sú rodinné prostredie, výchovné metódy atď.
Terapia transgeneračných tráum spočíva najmä v pochopení tohto fenoménu, učení sa emočnej inteligencii, práci so stresom atď. Účinné môže byť aj zapojenie čo najväčšieho počtu generácií danej rodiny – môže totiž nielen zmierniť dávne nezhody, ale naučiť ľudí spolu lepšie komunikovať a vychádzať. Vždy však treba ku každému človeku i rodine pristupovať individuálne.
