Narcistická porucha má korene už v detstve.
Ide o poruchu, v ktorej hrá rolu raný vzťah medzi dieťaťom a rodičom, príp. iným dospelým vychovávajúcim dieťa.
Prejavy narcistickej poruchy sa premietajú do všetkých rovín človeka.
Čo je narcistická porucha osobnosti?
Poruchy osobnosti sa radia medzi psychické poruchy. Sú vymedzené ako relatívne trvalé maladaptívne vzorce správania, myslenia a prežívania prejavujúce sa v mnohých situáciách a prostrediach a významne vybočujúcich od prijateľných návykov kultúry, do ktorej jedinec patrí. Poruchy osobnosti začínajú vznikať v detstve a počas dospievania, sú relatívne stále a nemenné a znepríjemňujú postihnutej osobe začlenenie sa do spoločnosti a vytváranie medziľudských vzťahov. Okolie si najčastejšie všíma výrazné stereotypné a nemenné spôsoby správania a reagovania na širokú škálu situácií.
Narcistická porucha osobnosti bola v Diagnosticko‑statistickom manuáli (DSM‑III) prvýkrát uvedená v roku 1980 a na jej určenie je potrebné splniť špecifické kritériá.
Narcizmus „sa vyznačuje predovšetkým nadmerným sebauznaním, nedostatkom empatie voči druhým ľuďom a nadmernou potrebou obdivu“ (Brzáková Krelová 2024).
Vznik a vývoj narcizmu
Vývoj narcizmu (Rečka 2014) začína už od útleho veku vzťahom medzi rodičom (osobou starajúcou sa o dieťa) a dieťaťom. V tomto období rodič (či obaja rodičia) mávajú utkvelú, idealistickú predstavu o tom, aké by ich dieťa malo byť, resp. aké dieťa by chceli mať. Určite sa do ich predstáv o dieťati radí atraktivita, zábavnosť, genialita a iné pozitíva. Pokiaľ dieťa splní všetky očakávania, rodičia mu „za odmenu“ venujú svoju starostlivosť a lásku. Keď sa očakávania nenaplnia, vrelosť nahradí odmietanie a príkazy so zákazmi. V priebehu dospievania si dieťa začne uvedomovať, že láska rodičov nie je bezpodmienečná a že sa prejavuje na základe splnených požiadaviek. To začne vyvolávať zlosť, pocity neistoty a pochybnosti o sebe samom.
Aby dieťa odohnalo tieto negatívne úvahy, vytvorí si veľkolepú predstavu o sebe, tým sa naučí vystupovať a podávať pred dospelými primeraný „výkon“ a vytvorí si interpersonálne stratégie získavajúce prevahu nad ostatnými. A začiatok narcizmu je na svete.
Zdravie a narcistická porucha
V akých oblastiach a v čom konkrétne narcistická porucha vychyľuje človeka z jeho prirodzeného rovnovážneho nastavenia?
Telesné prejavy narcizmu
Najprv začneme so somatickými aspektmi zdravia (Röhr 2008).
Hlavným činiteľom sa v tejto oblasti stáva dýchanie. Pri správnom fungovaní je pravidelné a rytmické pri uvoľnenom a ľahkom pohybe hrudného koša.
V tomto prípade možno narcistickú poruchu chápať ako poškodenie sebalásky podmienenej emocionálnou opustenosťou dieťaťa, ako sme spomínali už v úvode článku. Chýbajúca láska a potlačená bolesť u dieťaťa nemajú len psychické následky, ale často sú premietané do fyzickej roviny zovretým hrudným košom a stuhnutím jeho svalstva, čo zhoršuje celý proces. V nebezpečenstve je aj srdce, kde môže dôjsť k zúženiu vencovitých ciev a mať katastrofálne následky.
Druhým aspektom zdravého stavu je dobrý tonus organizmu. Svaly sa ľahko pohybujú medzi pólmi napätia a uvoľnenia. Krvný tlak je v norme.
Narcizmus možno v tomto prípade spozorovať v neverbálnej zložke komunikácie, a to najmä v chôdzi. Tá navonok pôsobí strnulo, obrnene a kŕčovito.
Poslednými faktormi sú vonkajšie, ako je koža, ktorá je teplá a dobre prekrvená, živá a pohyblivá tvár a žiariace oči nadväzujúce kontakt.
Narcisti sú všeobecne vnímaní ako chladní jedinci. Dokonca bolo vypozorované, že títo ľudia majú problém s udržaním telesného tepla, ich koža býva zle prekrvená a sú často náchylní na zimu.
Duševné prejavy narcizmu
Medzi popredné aspekty duševného zdravia (Röhr 2008) patrí schopnosť zjednotiť vonkajší výraz s vnútornou potrebou, vychádzať od primárnych ľudských potrieb a vedieť tieto potreby rozlišovať od sekundárnych a terciárnych.
Narcisti sa bránia prejavovaniu týchto potrieb, nemajú radi žiadanie o pomoc druhého a jej následné prijatie. Táto tendencia je v nich zakorenená od detstva, v ktorom opakovane prežili bolestivé odmietnutie. Napriek tomu vkladajú do druhých obrovské očakávania a dúfajú v ich naplnenie.
Ďalšou podstatnou schopnosťou zdravého duševného stavu je nadviazanie kontaktu s iným človekom bez idealizovania, projektovania alebo iných skrytých obranných mechanizmov. Patrí sem aj schopnosť utvoriť si pevný vzťah, vážiť si ho a rozvíjať.
Narcistickí ľudia môžu mať strach, že by milovali a láska by im nebola opätovaná. Môžu mať aj obavy, či ich niekto vôbec bude milovať.
V neposlednom rade je zásadné disponovať schopnosťou zadržiavať a vyjadrovať pocity a vedieť ich regulovať a prejavovať v adekvátnej forme.
Narcistom všeobecne nebola dopriata možnosť, aby boli sami sebou. Pravé pocity teda udržujú v tajnosti – ich pôvodná skúsenosť z detstva ich presvedčila o tom, že pocity nie sú žiaduce, a preto sa nestretnú s chápajúcim človekom.
Posledným aspektom duševného zdravia je pocit všeobecného oslobodenia sa od strachu, keď nehrozí žiadne nebezpečenstvo.
V tomto ohľade treba spomenúť predovšetkým opäť strach z lásky. Človek s narcistickou poruchou má obmedzenú schopnosť milovať, má v sebe stále zakódované zranenie z detstva a vie, ako to môže dopadnúť, keď mu na niekom naozaj záleží a má ho rád.
Duchovné prejavy narcizmu
Poslednými aspektmi patriacimi do zdravého stavu sú aspekty duchovné. Zásadným sa v tejto problematike ukazuje spojenie s osobným zdrojom hodnôt, ktoré dáva danému jedincovi pocit kontinuity a zmysluplnosti (Asper 2008). Narcisti opakovane prežívajú zraňujúce pocity vnútornej prázdnoty a extrémnej nudy. Svoj život často vnímajú nereálne – ako keby sa pozerali na film. Sú vzdialení od prežívania bežných pocitov.
Ďalším faktorom je dostatok existenciálnej sily na vysporiadanie sa so životnými krízami bez úpadku do hlbokého zúfalstva.
Takmer charakteristickým rysom osôb s narcistickou poruchou sú neadekvátne reakcie na akékoľvek ťažkosti a problémy, ktoré berú ako útok na celú svoju osobnosť sprevádzaný silnou vnútornou bolesťou.
Predposledným sa stáva proces hlbšieho rešpektovania svojho vlastného „srdca“ a „srdca“ druhého človeka. Sebeláska a rešpekt k sebe sa u mnohých narcistov vytratil po skúsenostiach zahanbenia v detstve. Nevie, čo znamená mať sa naozaj rád. Neustále odmietajú sami seba a často majú problémy uveriť, že je v nich niečo dobré a pozitívne. Z odmietnutia vyplynie sebaodmietnutie.
Posledným faktorom je oslobodenie sa od pocitov viny a schopnosť vysporiadať sa s vlastnou zodpovednosťou.
Svedomie je u narcistov spravidla čiastočne obmedzené alebo v krajných prípadoch žiadne svedomie nie je. Môžeme sa stretnúť aj s presným opakom, a to tzv. morálnou hypochondriou, kedy sa narcista ustavične zaoberá svojou vinou a hriechmi a je sústredený iba na seba a na to, čo by mohli povedať druhí.
Druhy narcizmu
Existuje mnoho rozdelení narcizmu (Kernberg 1975):
Normálny dospelý narcizmus: zakladá na primeranej sebaláske a sebaocenení. Jedinec v tomto prípade zvnútornil reprezentáciu objektov v celku, teda nikoho si nadmieru neidealizuje ani neznehodnocuje, vrátane seba samého a jeho vzťahy sú stabilné s pevným systémom mravných zásad – dodržiava normy, v ktoré skutočne verí.
Normálny detský (infantilný) narcizmus: vyžaduje, aby potreby dieťaťa boli uspokojované spôsobom primeraným jeho veku. Keď je táto podmienka splnená, môže dieťa postupne upustiť od „infantilných“ hodnôt – vlastná veľkoleposť, obdiv, krása, sila – a osvojiť si zrelšie hodnoty dospelých (priateľstvo, láska, súcit a pod.).
Patologický narcizmus: tento druh obsahuje 3 poddruhy.
- Prvý: vyznačuje sa regresiou na úroveň infantilnej sebalásky, ktorá predstavuje najmiernejšiu podobu patologického narcizmu. Ideálnemu ja vládnu infantilné snahy, potreby, hodnoty alebo zákazy.
- Druhý: ide o narcistickú voľbu objektu, ktorá sa stáva závažnejšou formou patologického narcizmu, nie je však obvyklá. Jedinec venuje svoju lásku druhému človeku, ktorý sa mu podobá (aby do neho mohol ľahšie prelinkovať svoje vlastné ja), a tým, že ho miluje, daruje svoju lásku v podstate sám sebe, pretože v druhom vidí sám seba.
- Tretí: je narcistická porucha osobnosti, ktorá je najzávažnejšia druhom patologického narcizmu, kedy je narušená samotná štruktúra seba v dôsledku patologických vzťahov voči objektom.
Narcista a ja
Čo robiť, keď sa v našom okolí nachádza narcista? Určite by bolo na mieste, aby daný jedinec o svojej poruche vedel a zároveň si ju pripustil. Až keď uzná, že sa ho daná problematika týka, môže začať pracovať na „zdravom“ žití po boku svojich blízkych a predovšetkým sám so sebou. K tomu mu môže pomôcť terapia vedená odborníkom na duševné zdravie.
Čo si z toho odniesť?
Narcistická porucha osobnosti sa radí medzi duševné poruchy, ktoré možno charakterizovať trvalými maladaptívnymi vzorcami správania, myslením a prežívaním. Narcistická porucha osobnosti začína vznikať v priebehu detstva a je relatívne stála a nemenná. Jej prejavy sa premietajú do všetkých oblastí človeka, ktorými sú fyzická, duševná a duchovná rovina.
