- Začať so športovaním je určite vhodné už v predškolskom veku, ideálne formou hier.
- Existujú 2 modely dlhodobého športového tréningu: raná špecializácia a tréning zodpovedajúci vývoju dieťaťa.
- Pre každú ľudskú povahu sa hodí iný šport.
- Rodičia majú svojím zapojením obrovský vplyv na športovanie svojich detí.
V dnešnej dobe sa pohyb pre prevažne sedavý štýl života stáva jednou z najzásadnejších foriem trávenia voľných chvíľ, čo platí ako pre dospelých, tak hlavne pre deti. Všeobecne sa šport vytráca z našich každodenných aktivít a je mu venovanému oveľa menej času ako by bolo naozaj potrebné. A ako z tohto začarovaného kruhu von? Odpoveď je jednoduchá – veďme naše deti k pohybu už od detstva, aby sa mohol stať neodmysliteľnou súčasťou ich životov.
Kedy je vhodné začať so športom?
Bohužiaľ nemôžeme presne určiť, v koľkých rokoch je úplne najlepšie začať s konkrétnym vybraným športom. Ako všetko, je to veľmi individuálna záležitosť. Dieťa by na to malo byť pripravené ako pohybovo, tak aj psychicky a hlavne mať vlastný úprimný záujem o šport. Pokiaľ sa rodičia (spolu s dieťaťom) rozhodnú o jeho dochádzaní na pravidelnú športovú aktivitu, čo je viac než žiaduce, väčšinou sa tak stane v období predškolského a mladšieho školského veku. V týchto životných etapách je pre dieťa veľmi dôležité, aby bol pohyb všestranný a aby sa praktizoval formou hier a zábav.
Všestrannosť alebo raná špecializácia?
A ako to teda je – viesť dieťa skôr k všestrannosti alebo už rovno od začiatku staviť na jeden šport? V tejto problematike sú najznámejšie 2 koncepcie: raná špecializácia a tréning zodpovedajúci vývoju dieťaťa. Ide o modely dlhodobého športového tréningu s cieľom dosiahnutia absolútneho výkonu jedinca. Samozrejme sa absolútny výkon opäť rôzni u každého z nás a je potrebné mať na jeho dosiahnutie určité predpoklady, ktoré by sa mali začať „trénovať“ práve už od obdobia predškolského a mladšieho školského veku.
Skorá špecializácia
Zástancovia ranej špecializácie tvrdia, že neskoršie zameranie nepovedie k dosiahnutiu absolútneho výkonu v danej aktivite. Je však nutné brať do úvahy aj možné negatívne dopady. Ide napríklad o vyčerpanie adaptačnej kapacity – dieťa svoje maximum dosiahne príliš skoro, a preto je možné, že v neskorších rokoch by sa dostalo o hranicu vyššie/ďalej, vznikajú rôzne dysbalancie z dôvodu monotónneho zaťažovania organizmu bez adekvátneho praktizovania kompenzačných cvičení, potlačenia sociálneho a psychologického vývoja. Deti tak pre šport stratia svoje detstvo. Ako posledný je vhodné spomenúť tzv. „syndróm vyhorenia“ u športovcov. Štatistika tvrdí, že deti často prestávajú medzi 12. – 14. rokom so svojím športom, pokiaľ od malička zahajujú aktívnu činnosť v náročnom športe na fyzickú a psychickú odolnosť.
Tréning zodpovedajúci vývoju
Pre model zodpovedajúci vývoju dieťaťa sa väčšinou rozhodnú rodičia, ktorí sa primárne nesnažia zo svojho potomka vychovať profesionálneho športovca – čo však neznamená, že sa ním neskôr nestane! V tomto dlhodobom tréningu je hlavnou náplňou všestrannosť, ktorá má veľmi pozitívny vplyv na zdravie. Snaží sa o striedanie a zmeny záťaže a jeho cieľom je pestrosť a rôznosť, ktoré jedinca rozvíjajú po všetkých jeho stránkach. Autor Helsen (1998) tvrdí, že iba medzi 15. — 18. rokom rokom sa rozhoduje o budúcej výkonnosti športovcov a na konci tohto obdobia sa ukáže, či sa zo športovca zrodí profesionál alebo nie. V tomto modeli je teda kľúčová raná všestrannosť, ktorá zaistí dieťaťu maximálny rozvoj vo všetkých jeho oblastiach, a tým mu umožní neskoršiu špecializáciu.
Na záver teda možno povedať, že deti sa najskôr potrebujú rozvíjať ako športovci a až potom ako špecializovaní hráči vo vzťahu k ich zdravému vývoju.
Pre každý šport je vhodná iná povaha
Pre každý šport je výhodná iná povaha a odlišné osobnostné dispozície. Podľa toho autor Kodým (1970) rozdeľuje športy do rôznych skupín, a tým vzniká typológia športov.
- senzoricko‑koncentračné športy: športovec musí zvládnuť správne zapojiť vlastné zmysly, aby dosiahol víťazstvo. Ide o športy napr. šach, golf, šípky, športová streľba a pod.
- esteticko‑koordinačné športy: športovec musí mať zmysel pre rytmus, orientáciu, rovnováhu, flexibilitu, svalovú a časopriestorovú orientáciu. Patria sem športy napr. akrobatické skoky na lyžiach, skoky do vody, gymnastika, krasokorčuľovanie a pod.
- funkčne mobilizačné športy: športovec musí byť schopný vynaložiť všetko svoje svalové úsilie na dosiahnutie čo najlepšieho výkonu. Máme na mysli športy: plávanie, beh, chôdza, veslovanie, tanec a pod.
- rizikové športy: športovec musí zvládnuť a znášať bolesti, riziká zranenia, prípadne aj smrti. Hovoríme o športoch, ako je: parašutizmus, lezenie, skoky na lyžiach a pod.
- heuristicko‑individuálne športy: športovec tu musí využívať najmä všetky svoje schopnosti, zručnosti, techniky a taktiky na prekonanie súpera. Patria sem športy ako je: džudo, šerm, box, karate a pod.
- heuristicko‑kolektívne športy: športovec opäť musí predviesť svoje zručnosti a pomocou taktiky a techniky poraziť tím súperov. Ide o športy: volejbal, basket, florbal, futbal a pod.
Preto by si rodičia mali v prvom rade uvedomiť, do akej zo skupín ich vybraný šport spadá a či je naozaj tým najlepším variantom pre povahu ich potomka.
Pre šport je zásadný aj temperament, ktorý je charakterizovaný ako súbor vrodených osobnostných rysov človeka, ktorý reguluje jeho prežívanie, správanie a spôsoby reagovania. Podľa Hippokrata existujú 4 druhy temperamentu, a to: cholerik, flegmatik, melancholik a sangvinik. Neznamená to však, že cholerik má väčšiu pravdepodobnosť dosiahnuť absolútny výkon ako napríklad melancholik. Rozhodujúce je iba to, ako by sa malo so športovcom počas tréningovej prípravy a samotnej súťaže zaobchádzať – zvoliť vhodnú spoluprácu. Pokiaľ to uvedieme na príklade: napríklad cholerik je svojou podstatou výbušná povaha, a preto je ľahké ho tesne pred výkonom rýchlo nabudiť. Oproti tomu melancholik je povahou skôr pokojný a rozvážny, a preto by motivácia na výkon mala začať s väčším predstihom.
Deti a ich dôvody na šport
Šport a všeobecne pohyb zohráva veľkú a dôležitú úlohu v zdravom vývoji dieťaťa. Preto je nanajvýš dôležité, aby bol vykonávaný bezpečným, príjemným a zábavným spôsobom s cieľom udržať mladého športovca pri pohybe čo najdlhšie, najlepšie navždy. Deti však hneď od začiatku nevidia blahodarné účinky športu, majú svoje vlastné dôvody:
- zažívať vzrušenie,
- pocity radosti, šťastia a príjemna,
- stretnutie s kamarátmi,
- pocit spolupatričnosti,
- šanca vyniknúť a ukázať svoje kvality,
- priestor na zlepšenie.
Bohužiaľ, tieto podstatné hnacie detské sily často tréneri a ani rodičia nevidia. Vrcholový šport priťahuje najmä rodičov s vysokými športovými ambíciami, ktorí následne vyvíjajú tlak na svojich potomkov.
Rodičovská zóna – ako veľmi sa ako rodič zapojiť do športovej činnosti svojho dieťaťa?
Každé dieťa túži po uznaní, pochvale a pozornosti od svojich najbližších, a to rodičov. Šport môže byť vhodným sprostredkovateľom, no práve v športe je podstatná miera tejto pozornosti, ktorá sa určite neskôr ukáže vo výkone mladého jedinca. Pozornosť, chápme ako zapojenie sa rodičov do športovej činnosti, sa líši a je vhodné zvoliť tú „správnu“, aby na dieťa nebol vyvíjaný príliš veľký tlak. Zapojenie rodičov do športovej činnosti dieťaťa veľmi prehľadne ilustruje obrázok nižšie. Dieťa/mladý športovec je veľmi spokojné (zelená šípka vľavo), keď sa rodičia zapoja (podľa obrázku rodiča: reaktívne, aktívne a proaktívne) do jeho športovej činnosti v optimálnej miere (priestor uprostred ohraničený červenými čiarami).
Naproti tomu „neaktívni“ (podľa obrázku rodičia: proti a inaktívni) rodičia uberajú dieťaťu na spokojnosti a „hyperaktívni“ (podľa obrázku rodičia: hyperaktívni) rodičia majú sklony k znižovaniu nadšenia u svojich potomkov (červený krížik vľavo). Oba tieto priestory sa nazývajú „rodičovská no‑go zóna“ a, ako už názov napovedá, rodičia by sa v týchto zónach nemali vôbec vyskytovať. Môže sa totiž stať, že vinou rodičov dieťa predčasne ukončí svoj šport, a prestane tak vykonávať predtým obľúbenú aktivitu. Je teda dobré si uvedomiť, že rodina má veľký vplyv na dieťa a že nie je dobré prekračovať hranice (aj keď by išlo o ten najlepší úmysel).
Čo si z toho odniesť?
Pohyb a šport sú podstatnými zložkami zdravého života, a preto je žiaduce, aby sa deti začali hýbať už od predškolského veku. Odborníci tvrdia, že deti sa najprv potrebujú rozvíjať ako športovci a až neskôr ako špecializovaní hráči vo vzťahu k ich zdravému vývoju.
Pre rodičov je vhodné uvedomiť si, akou mierou sa zapájajú do športovej činnosti svojich potomkov a či ich prílišná snaha nevedie k opačným výsledkom.
- Viac o téme v našom ďalšom článku Vyhorenie v rámci cvičenia.
