- Optimistom sa nemusíme narodiť, môžeme sa ním aj stať
- Rodíme sa s genetickým potenciálom pre rozvoj zmyslu pre humor
- Rozdiely v zmysle pre humor sú tvorené genetikou a aj prostredím
Optimizmus môžeme chápať ako všeobecný postoj alebo osobnostný rys, ktorý vo väčšine situácií poukazuje na niečo dobré a očakáva, že všetko dobre dopadne. Zároveň má vplyv aj na to, ako ľudia pristupujú k stresorom a príležitostiam a ako sa s nimi dokážu popasovať. Jednoducho povedané, optimistickí ľudia sa cítia oveľa lepšie a zdravšie a podľa niekoľkých výskumov žijú oveľa dlhšie ako ľudia málo optimistickí.
- A ako žiť dlhšie? Pár tipov môžeme nájsť v našom ďalšom článku Vedeli ste? Optimisti majú podľa vedeckých štúdií lepšie predpoklady na dlhovekosť
Musíme sa optimistom narodiť alebo sa ním môžeme aj stať?
Podľa autora Martina Seligmana (2013) existuje aj takzvaný „naučený optimizmus“. Ako už samotný názov napovedá, ide o fenomén, ktorý sa človek môže naučiť – optimistom sa totiž nemusíme narodiť, optimistom sa môžeme stať. Optimizmus podľa autora slúži najmä ako preventívne opatrenie proti bezmocnosti. Za jeden z rozhodujúcich faktorov pri „učení sa“ optimizmu a boji proti spomínanej bezmocnosti považoval Seligman práve pozitívny či optimistický kognitívny štýl matky. Kognitívny štýl je spôsob, akým človek využíva svoje predchádzajúce skúsenosti a zručnosti v procese učenia. Negatívny alebo pesimistický kognitívny štýl ide ruka v ruke so zvýšenou tendenciou stať sa bezmocným a depresívnym, zatiaľ čo pozitívny alebo optimistický štýl nám proti tejto bezmocnosti a depresii poskytne ochranu.
Treba však podotknúť, že mierny pesimizmus tiež nie je na škodu – udržuje človeka v realite. Mierni pesimisti vidia svet naozaj takým, akým je, zatiaľ čo optimisti na realitu nazerajú skôr na takú, aká by mala byť. Pesimisti tiež často presne odhadnú, akú majú kontrolu nad danou situáciou, zatiaľ čo optimisti si myslia, že môžu ovplyvniť oveľa viac, než v skutočnosti dokážu. Navyše majú tendenciu preceňovať svoje schopnosti.
Sila optimizmu
Má optimizmus vplyv na naše životy? Určite áno! Rad empirických štúdií dokazuje jeho pôsobenie a to najmä v oblastiach:
- fyziológie – jeho význam pri tvorbe imunitnej reakcie,
- starostlivosti o vlastné zdravie – dodržiavanie zdravotných preventívnych odporúčaní (pohyb, diéty a pod.) a všeobecnom presvedčení o možnosti ovládania dobrého stavu,
- zrodu chorôb – zníženie pravdepodobnosti ochorenia,
- sociálnej oblasti –počet členov najbližšej skupiny jedinca,
- výkonu – jeho zlepšenie, či už na úrovni jedinca, alebo tímu,
- životnej úspešnosti – vzdelanie, práca a pod.,
- zlepšenia výchovy detí – zvyšovanie ich odolnosti.
A k optimizmu ešte pridáme humor – dokonalá kombinácia
Pôvodný význam latinského slova „humor“ vyjadroval vlahu, vlhkosť a tekutinu označujúcu telesnú šťavu – vodu, mlieko či slzy. Človek plný tejto zvláštnej šťavy potom podľa starej lekárskej vedy býval naklonený k zvláštnemu druhu veselosti. V súčasnej dobe humor definujeme ako „radostný citový stav vyvolaný komickou myšlienkou, nápadom či situáciou”.
Humor je založený na rade biologických procesov. Smiech a úsmev, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou humoru, sú staršie ako samotná reč. Objavujú sa skôr ako slová a zároveň aj centrá v mozgu pre smiech boli vyvinuté skôr ako centrá reči. Keďže sa smiech vyskytuje predovšetkým v prípadoch, keď jedinec nezažíva nebezpečenstvo, z evolučného hľadiska slúžil prevažne ako signál značiaci pohodu a nasýtenie. Aj keď bol zmysel pre humor v minulosti chápaný predovšetkým ako naučená zložka ľudského bytia, dnes je vnímaný ako genetická a biologická charakteristika ľudí. Zatiaľ sa totiž neobjavila žiadna skupina osôb, ktoré by humor úplne chýbal. Je teda možné povedať, že sa všetci ľudia rodia s genetickým potenciálom pre rozvoj zmyslu pre humor, ktorý je u každého z nás jedinečný a poznačený jeho osobnými životnými skúsenosťami.
Bola vykonaná zaujímavá štúdia Vernona et al. (2008), ktorej sa zúčastnilo 300 párov jednovaječných a 156 párov dvojvaječných dvojčiat. Výsledky ukázali, že individuálne rozdiely humoru sú ovplyvnené genetickými a aj environmentálnymi faktormi. Pri pozitívnych humorných štýloch (afiliatívny, útešný) prevládali genetické a nezdieľané vplyvy prostredia, zatiaľ čo negatívne štýly humoru u respondentov (agresívne, zničujúce) vykazovali menší genetický vplyv a boli pripisované zdieľaným a nezdieľaným faktorom prostredia. Negatívny štýl humoru je teda ovplyvnený predovšetkým zápornými životnými skúsenosťami a nepriaznivým okolím, v ktorom sa jedinec vyskytuje.
Ďalej Wrench a McCroskey (2001) tvrdia, že subjektívne posúdenie „vtipnosti“ je ovplyvnené kultúrou, zatiaľ čo využívanie humorných príbehov, vtipov a neverbálnych gest v komunikácii, je určené geneticky.
Čo si z toho odniesť?
„Radujme sa, veseľme sa, v tomto, a aj každom inom, roku"… Optimizmus zlepšuje a skvalitňuje naše životy, aj keď mierny pesimizmus občas neuškodí. Zmysel pre humor je vlastný každému z nás, a preto je veľká škoda ho nevyužívať.
Na humor majú vplyv genetické predispozície, najmä ak hovoríme o pozitívnych štýloch humoru, a environmentálne vplyvy, predovšetkým vo vzťahu k tým negatívnym.
