Asi v dvadsiatich rokoch som začala intenzívnejšie vnímať, že mi moja váha začína prerastať cez hlavu. Bolo to v čase, keď už mi bežné XLko z obchodu nesedelo a ani nohavice veľkosti 42 som neobliekla. Už som musela hľadať tie zastrčené stojany s nápisom „nadmerné veľkosti“. O pár rokov neskôr som sa pri výške 157 cm vyšplhala až na váhu 118 kilogramov. Čo je fakt veľa.
Už odmalička som bola celkom bacuľaté dieťa so sklonom zjesť pomaly všetko, čo som našla. Mamička i babička výborne varili a ja som bola tak nejako naučená, že všetko, čo mám na tanieri, sa musí zjesť, pretože nie je slušné nechávať zvyšky. Keď si mamina všimla moje bruško, ktoré bolo trochu guľatejšie ako brušká iných detí, snažila sa ma držať trošku skrátka. O to viac sa ma ale potom zmocňovali tie nezvládnuteľné chute zjesť čo najviac jedla, keď sa mamka práve nepozerala.
Ale bola som veľmi akčné dieťa, stále som lietala niekde vonku alebo na nejakom krúžku. Takže som bola len taká pribratejšia, určite nie vyložene tučná.
Prechod na strednú moje stravovacie návyky ešte zhoršil
Rozbehlo sa to až s nástupom na strednú školu, kedy som išla na internát. Tam už na mňa mamka nemohla dohliadať a ja som mala stravovanie vo svojej réžii. S vidinou toho, že ušetrím vreckové a budem si môcť kúpiť niečo iné, som pravidelne jedávala nejaké totálne blbosti. Najčastejšie som skončila pri rožku a nejakej tučnej nátierke plnej majonézy alebo „rýchlovke“ bez práce v podobe objednanej pizze.
Jednoducho u mňa víťazila kvantita nad kvalitou. V tej dobe som si našla svoju prvú veľkú lásku. Víkendy sme trávili spoločne znovu mimo „dozor“ maminy, takže som si opäť mohla dopriať, čo som chcela.
Ani ja som sa nevyhla radám z dámskych časopisov
Väčšinu svojho voľného času som trávila pri počítači a po vzore svojho vtedajšieho priateľa som si radšej „tunila“ postavičku vo WoWku (hra na pc) ako tú svoju skutočnú...
Nebudem klamať, pár menších pokusov so sebou niečo robiť bolo. Párkrát sa mi dokonca niečo málo schudnúť podarilo. Ale vždy som to robila úplne hlúpo. Podľa tých „skvelých“ rád z dámskych časopisov. Takže som nejedla pečivo, tučné veci, nič sladké. Jedla som pidi porcie, a to ešte také divné kombinácie, o ktorých som sa niekde dočítala, ako je to super zdravé.
Dodnes pred očami vidím, ako som jedla vaječný bielok s karfiolom a azda s nejakým vareným kuracím mäsom s minimom soli. Chápeš, že toto sa proste nedalo dlhodobo vydržať. Život išiel ďalej a ja som zmenila partnera, prácu a otvorila sa ceste k sebapoznaniu, sebarozvoju a sebaláske.
Pomaly, ale iste sa mi začal meniť život k lepšiemu
Prvý a najväčší impulz k zmene bol rozchod v roku 2014. Vtedy som ukončila vzťah, ktorý ma celkom dusil. Zrazu som po dlhej dobe mala pocit, že môžem slobodne dýchať. Bola jar, všetko sa vonku zelenalo, kvitlo, bolo krásne a ja som to všetko vnímala. Ešte viac som svet okolo začala vnímať, keď som prvýkrát videla záznam divadelného predstavenia „4 dohody“ s Jaroslavom Duškom. Okrem toho, že sme pri sledovaní záznamu s kamarátkou takmer plakali od smiechu, mi začalo nové vnímanie sveta pomaly, ale isto meniť život.
Jedna z tých najzásadnejších myšlienok, ktoré vo mne aj po tých rokoch neuveriteľne rezonujú, je veta Jaroslava Duška: „Žiadny duchovný vodca Vás nikdy nič nenaučí, všetko je vo Vás.“ Hoci ma táto zdanlivo jednoduchá veta zaujala hneď, keď som ju prvýkrát počula, pochopila som ju až oveľa neskôr. Ten fakt, že je to všetko vo mne, v mojej hlave, nikde vonku, ale vo mne, musel chvíľu zrieť, než som to začala naozaj žiť.
A potom prišla rana...
Hoci bol pre mňa koniec roka 2014 už taký prelomový, ešte nepovedal posledné slovo. Zomrela moja mamička. Dlho som sa s tým snažila vyrovnať, zmieriť a žiaľ som sa snažila otupiť prácou, čo sa mi aj čiastočne podarilo. Môj boj s žiaľom sa premietol aj do životného štýlu, nestíhala som cez deň jesť a večer som pomaly padala hladom na hubu a zjedla všetko, čo som našla. Pri výške 157 cm som sa vyšplhala až na váhu 118 kilogramov. Čo je fakt veľa...
Prúser bol v tom, že už mi to bolo vlastne tak nejako jedno. Dostala som sa do stavu úplnej apatie voči svojmu telu. Vôbec mi nedochádzalo, aké strašné vety som si v duchu stále hovorila: „Kým prejdem dverami, tak je to ešte v pohode. Kým podo mnou nepraská stolička, tak to so mnou ešte nie je také zlé.“ A pri tom som si s myšlienkou: „No proste si dám, aj tak som už tučná, tak čo“ siahala po ďalší chips, ktorý som jedla na večeru, zapíjala to colou a už som sa tešila na tú čokoládu, ktorá ma ešte ten večer pri maratóne sledovania South Parku čaká...
Deň, ktorý mi zmenil pohľad na moje telo
A tak som si užívala svoju skvelú tatérsku prácu, milujúceho priateľa (od roku 2014 sme stále spolu) a chutné jedlá. Pohybu som v tej dobe veľa nevenovala, ten som mala vážne skoro nulový.
Začiatkom roku 2018 na tetovanie prišla krásna a energická slečna. Začala mi básniť o tom, že bola na bariatrickej operácii žalúdka (zmenšenie kapacity). A ja som hltala každé jej slovo o tom, aké je to úžasné, jednoduché, rýchle a zadarmo. Vďaka tomu sa mi prvýkrát v hlave objavila myšlienka, že takto to môžem zvládnuť.
Následne som prvýkrát v živote vo svojej hlave videla predstavu – seba ako štíhlu babu. Doslova sa mi vyjavila scéna, ako idem na kúpalisku bez akéjkoľvek hanby a muži na mňa s obdivom pozerajú. Pre niekoho možno úplne bežná vec. Ale pre mňa v tej dobe úplne rozprávková predstava.
Ešte v ten večer som si googlila informácie o tom, kam a kedy by som na ten zákrok mohla ísť. Našťastie som narazila aj na negatívne skúsenosti ľudí, ktorí zákrok podstúpili. Najviac bola pre mňa odstrašujúca predstava toho, že by som musela už navždy jesť naozaj malé porcičky a asi takú hodinu pred a po jedle by som nesmela vôbec piť, inak by som sa povracala. Čože ?! Že by som napríklad o 10 rokov mohla ovracať čašníčku v reštaurácii kvôli tomu, že som ten 3. plátok pizze zapila? Tak to fakt nie.
Lenže našťastie tá moja predstava, vizualizácia mňa samotnej, ako idem spokojne na kúpalisku a už nie som tučná, bola natoľko silná, že som prvýkrát v živote cítila, že to jednoducho zvládnem. Možno to nebude trvať pol roka, ale jednoducho to chcem a dokážem to!
Vizualizácia cieľa mi dodala silu začať
A tak som začala. Nie v pondelok, nie až keď sa to bude hodiť, ale hneď. Moja skvelá kamarátka ma v tom nenechala samotnú a začala chodiť cvičiť so mnou. Dokonca aj môj milý so mnou začal hrať squash a chodil so mnou na páse alebo na prechádzky. Ja som si tak nejako pocitovo strážila jedlo, stále som sa v tom čase držala nejakých podivných zásad, ktoré vo mne zostali ešte z dôb minulých. Ale už to nebolo také zlé.
Už som našťastie vedela napríklad aj to, že sacharidom je jedno, že je 18:01. Snažila som sa vyhýbať tučnejším a vysokokalorickým potravinám, ktoré mi reálne nič než energiu nepriniesli. Hranolky a iné vyprážané dobroty, čokolády, chipsy a ďalšie pochúťky už nado mnou nemali kontrolu, teraz som to bola ja, kto mal všetko vo svojich rukách. A aj keď som si z času na čas niečo z toho dopriala, oproti minulosti to bolo už naozaj len zriedka.
Vďaka postupnej zmene jedálnička a zaradeniu pohybu som začala chudnúť! Každé ďalšie kilo dole ma motivovalo ešte viac k tomu, aby som sa nevzdala. Ešte viac motivujúce bolo, keď si môj pokrok začalo všímať aj okolie. Zhruba za pol roka som týmto spôsobom schudla asi 20 kilogramov. Potom sa mi zrazu váha zastavila a asi mesiac sa nič nedialo. To pre mňa bolo vážne frustrujúce. Už som nevedela čo robiť.
Postupne som sa dozvedela, ako telo funguje
Začala som si hľadať bližšie informácie o tom, ako vlastne chudnutie a telo celkovo funguje, čo potrebuje a ako mu to dať. Zistila som, že existujú nejaké makroživiny a čo je to kalorický deficit. A tak som si s pomocou aplikácie kalorické tabuľky začala všetko strážiť. A chudnutie sa opäť rozbehlo!
Aj vďaka zápisu potravín som po čase zistila, že som schopná dodržiavať ten „čarovný“ režim 80/20, keď 80 % stravy je podľa princípov zdravého stravovania a 20 % mi zostáva na tie moje neresti, a stále byť v deficite a chudnúť.
Pochopila som, že keď si dám nejakú menej „diétnu vec“, neznamená to, že je celé chudnutie v keli. Pretože som proste čierne na bielom (v zelenom koliesku v aplikácii) videla, že všetko sedí. A tak si aj teraz, keď už si nič nepočítam, stále viem úplne v pokoji a bez výčitiek občas dopriať nejakú dobrôtku a všetko je v poriadku.
Okrem toho, že ma motivovali moje vlastné úspechy, som veľmi rada pozerala aj na zmeny ostatných. Hltala som každú porovnávaciu fotku, ale drvivá väčšina takýchto účtov na sociálnych sieťach bola v angličtine. Mne u nás chýbala taká tá osoba, alebo ešte lepšie nejaká „komunita – girl gang“, v ktorom si budeme navzájom pomáhať. A tak som si povedala, že keď tu skoro nič také nie je (alebo som to proste len nevedela nájsť), že takýto účet založím sama.
A tak vznikol instagramový účet „JeToJenVHlavě“
V januári 2018 som s obrovskou nervozitou nahrala svoju prvú fotku na Instagram pod príhodným názvom účtu „JeToJenVHlavě“. A moja nová životná jazda sa mohla začať. Vzhľadom na to, že som už mala zhruba 30 kg dole, som sa až tak nebála ukázať svetu, že toto som ja. Takto som vyzerala predtým, takto vyzerám teraz a neskutočne sa teším na to, kam až to dotiahnem.
Vďaka môjmu Instagramu sa moja chuť schudnúť a dokázať to ešte znásobila. Cítila som, že už to nerobím len pre seba (aj keď to pre mňa bolo kľúčové), ale aj pre všetky tie dievčatá, ktoré ma sledujú a píšu, že sú mi vďačné za to, že som im pomohla nájsť odvahu začať so sebou niečo robiť a vytrvať. Väčšine z nich som pomohla pochopiť, že to všetko pre seba robíme s láskou. S túžbou si pomôcť, nie z nenávisti k sebe samotnej.
Váha nie je to najdôležitejšie
Úplne svoj súčasný život milujem, baví ma tá energia, baví ma to, ako sa aj ja stále postupne mením a čo všetko mi život prináša. Teraz už niekoľko mesiacov nie som v stave, že by som sa ešte snažila chudnúť. Ale aj tak sa toho o sebe a o svojom tele učím čím ďalej tým viac. Posledné týždne sama seba čoraz viac presviedčam o tom, čo si hovorím už dlho: „Hmotnosť jednoducho nie je to najdôležitejšie.“
Posledné týždne sa mi váha drží na vyššom čísle, ako bolo moje doterajšie minimum, napriek tomu mi ľudia častejšie hovoria, že vyzerám lepšie a lepšie. Ono to bude hlavne preto, že moje telo teraz po tom dlhom chudnutí, keď bolo s menšími pauzami v kalorickom deficite vlastne skoro 2 roky, má konečne dosť sily a energie na to, aby sa tvarovalo, formovalo a aby rástli svaly, ktoré teda bohužiaľ cez všetku tú ovisnutú kožu nikdy nebude poriadne vidieť. Ale aj tak teraz vážne vyzerám, ale hlavne sa cítim lepšie ako kedykoľvek predtým.
Verím, že naša hlava, srdce, duša, hovorme tomu akokoľvek, je neskutočne mocný nástroj. Ak po niečom úprimne túžime, nie je možné neuspieť. Možno na našej ceste zistíme, že náš cieľ je vlastne niekde úplne inde, než sme si predstavovali. Ale aj tak je to v úplnom poriadku. Ja teraz rozhodne nemám telo dokonalej modelky. Ale s tými kilami navyše zmizlo aj veľa skreslených myšlienok na svet a na seba samú. A to je pre mňa to hlavné. Že už pre mňa nie je hlavným cieľom to, čo je na povrchu, ale to, čo je vo mne. Že som zdravá a chcem byť zdravá aj naďalej. Preto zdravo jem. Preto sa hýbem. A vďaka tomu šťastne žijem.
