- Lateralita sa vyznačuje „praváctvom“, „ľaváctvom“ či nevyjadrenou preferenciou jednej z polovíc nášho tela.
- Ide o dedičný fenomén, ktorý môže byť vplyvom okolia zmenený.
- Lateralitu okrem iného delíme na tvarovú a funkčnú.
Lateralita: čo si pod týmto pojmom predstaviť?
Lateralita pochádza z latinského slova „latus“ či „lateris“, v preklade strana/bok alebo ležiaca na strane/bočnej, a možno ju chápať ako vzťah medzi pravou a ľavou stranou organizmu, prípadne ako rozdielnosť dvoch častí párových orgánov. Lateralitu môžeme popísať aj ako vývojovú odchýlku v organizme podľa jeho strednej roviny, a to v kontexte nadradenosti jednej strany nad tou druhou. Všeobecne sa preto dá tvrdiť, že lateralita znamená vrodené alebo získané prednostné využívanie orgánu jednej polovice tela.
Ako lateralita vlastne vzniká?
Historické teórie (naozaj len nepodložené teórie…):
- Teória meča a štítu: pramení z toho, že praváci mali v boji výhodu, pretože štít držali v ľavej ruke, a tým si lepšie chránili oblasť srdca. Ľaváci by preto mali na následky zranení z boja umierať častejšie, a preto by mala byť početná prevaha pravákov.
- Teória perinatálneho stresu: ľaváctvo je chápané ako patologický jav zapríčinený perinatálnym poškodením mozgu. Z tejto teórie je zrejmé, že vyššie zastúpenie ľavorukých by sa malo objavovať tam, kde sa vyskytuje väčšie riziko zažívania stresu.
- Teória matka‑dieťa: početná prevaha pravorukých žien je vysvetľovaná tým, že ženy častejšie držia dieťaťu hlavičku na ľavej strane a pravú ruku si uvoľňujú.
- Teória rodičovského tlaku: vyššie percento pravákov je dôsledkom výchovy k praváctvu.
Biologické teórie
- Genetika: stranová preferencia súvisí prevažne s tou, ku akej inklinuje matka.
- Vnútromaternicové prostredie: na vzniku laterality sa podieľa testosterón, ktorý je počas tehotenstva prítomný vo vnútromaternicovom prostredí a ovplyvňuje vývoj plodu.
A ako je to teda naozaj?
V dnešnej dobe už so stopercentnou istotou vieme, že sa ľaváctvo, rovnako ako praváctvo, dedí. Biologicky naprogramovaný základ laterality sa nazýva „genotyp“ a ide o súbor dedične zakódovaných akčných variantov každej bunky, orgánu a dokonca aj celého organizmu. Genotyp laterality však nie je trvalý a nemenný. Podlieha prostrediu, ktoré nepopierateľne ovplyvňuje jedinca vo všetkých jeho oblastiach, kde spadajú predovšetkým výchovné vplyvy. Tieto vplyvy dokonca dokážu pretvoriť typ laterality do takej miery, že jeho konečná podoba môže byť úplne odlišná od podoby vrodenej.
Lateralita: tvarová a funkčná
Lateralitu môžeme všeobecne deliť na tvarovú a funkčnú. Tvarová lateralita sa viaže najmä na tvar jednotlivých orgánov. Sú hodnotené ich veľkosť, objem, či tvar. Tvarové asymetrie sú viditeľné v oblasti chrbtice, horných a dolných končatín a tiež napríklad v tvári, ďalej aj pri menej zreteľných „dejoch“, ako je napríklad rast nechtov či zubov. Naproti tomu pod funkčnou lateralitou rozumieme asymetriu hlavne z hľadiska podávaného výkonu. Môžeme pozorovať uprednostnenie jednej z končatín alebo zmyslového orgánu, ktoré dosahujú v rôznych výkonoch oveľa lepšie výsledky ako na opačnej strane. Keď sa zameriame na končatiny, pri jednostranných činnostiach je aktivita „vybranej“ strany zvládaná rýchlejšie, ľahšie a pohyb je viac koordinovaný. Všeobecne je možné tvrdiť, že čím je daná úloha motoricky náročnejšia a špecifikovanejšia, tým viac je v ňom prednostne využívaná uprednostňovaná končatina.
Čo znamená, keď má jedinec tzv. prekríženú lateralitu?
Ako už píšeme vyššie v článku, výsledok laterality u človeka označujeme ako praváctvo či ľaváctvo (+ nevyjadrená, tzv. ambidextria) a to práve vo vzťahu k jeho obratnejšej a výkonnejšej polovici tela. Čo sa ale môže stať, je fenomén tzv. „prekríženej laterality“. V tomto prípade ide o jedincov, ktorí sa pre niektoré z činností stávajú pravákmi, ale pre iných naopak ľavákmi. Keď to uvedieme na príklade, niekto môže byť pravákom na ruku, ľavákom na nohu a navyše ľavákom na oko či ucho či ešte naopak. Prekrížená lateralita teda znamená, že vedúce motorické orgány sú na protiľahlej strane tela ako vedúce zmyslové orgány (vedúca ruka je na opačnej strane ako vedúce oko alebo ucho). Tento jav môže byť často príčinou najrôznejších problémov vo vývoji obratnosti, reči a iných vyšších zručností.
Ako lateralitu zistiť?
Pokiaľ chceme u človeka zistiť lateralitu, je nevyhnutné ju ako prvé správne diagnostikovať. V dnešnej dobe existuje mnoho spôsobov, ako ju čo najpresnejšie určiť. Laicky a dosť orientačne sa dá preferovaná strana zistiť jednoduchým pozorovaním jedinca pri každodenných činnostiach. Na odbornejšie účely je však potrebné oveľa špecifickejšie vyšetrenie, medzi ktoré patrí napríklad:
- Dotazník: ide o najpoužívanejšie testovanie u dospelých osôb. Dotazník by mal v ideálnom prípade obsahovať najmenej 10 otázok pre jeho následnú dostatočnú vypovedajúcu hodnotu.
- Praktická skúška: táto metóda neobsahuje negatívny faktor subjektivity výpovedí vyšetrovaného, a preto je považovaná za spoľahlivú a vďaka tomu využívaná hlavne v oblasti psychológie a špeciálnej pedagogiky. Medzi jej najväčšie výhody radíme univerzálnosť z hľadiska veku a vyššej presnosti výsledkov. Pri praktických skúškach môžeme rozlíšiť testy na určenie laterálnej preferencie (uprednostnenie užívania jednej končatiny pred druhou) a laterálnej dominancie (rozdielny stupeň výkonu na oboch stranách párovej štruktúry).
Čo si z toho odniesť?
Lateralita je zaujímavý fenomén, ktorý je dedičný, ale zároveň schopný dokonalej premeny na druhú preferovanú stranu, a to kvôli pôsobiacemu prostrediu, v ktorom sa daný jedinec vyskytuje. Ide o dominantnejšiu výkonnosť a funkčnosť jednej z polovíc nášho tela, ktorú vďaka jej vyšším kvalitám neskôr uprednostňujeme – či už vedome alebo nevedome.
Dominancia pravej mozgovej hemisféry sa prejavuje „ľaváctvom“, zatiaľ čo dominancia ľavej mozgovej hemisféry je viditeľná „praváctvom“. Existuje aj dominancia nevyjadrená, ktorú nazývame „ambidextria“, a ktorá nevykazuje výraznejší rozdiel vo výkonnosti jednej z mozgových pologulí.
